Vie ma to dosť vyviesť z miery. Rodičia každý deň o tom istom točia pomaly sa mi aj moja hlava točí s toho všetkého čo sa tu deje.
Cítim, že v novom meste, kde sa máme sťahovať budeme viesť nepokojný život. Prekuknú nás. Budú nás špehovať. Budú sa chcieť dostať čo najbližšie ku mne.
Budem musieť byť odolný a s nikým sa nerozprávať. Nie! To by vyvolalo väčšie podozrenie.
Budú tam rovnaký ako sme my! Cítim dobre ale aj zlo. Ba aj lásku. A veľa problémov.
Emília
-Emily, už to nevydržím, musím ti to povedať. Som zbláznený do teba už dosť dlhú dobu. Išla by si so mnou po škole do kina? Gabo -
Nadvihnem hlavu a okom sa pozriem do strednej lavice. Gabo ma sleduje a usmieva sa. Na sebe má čierne úzke rifle a voľné tričko. Jeho hnedé vlasy mu pojašene stoja na hlave. Je to milý, kľudný chlapec. Hádam najrozumnejší z triedy. Nerozprávame sa spolu skoro vôbec. Iba sem-tam sa ma opýta na domácu.
Z rozmýšľania ma pretrhne druhý hod papierika. S úsmevom ho otváram a vedomím, že mi ho hodil Gabo.
-Chceš ma kráska? -
Započujem smiech hoperov z poslednej lavice.
Debili! Uškŕňajú sa na mňa akoby som bola ich módne zrkadlo. Takto sa nechať navnadiť. Som blbá. Pozriem sa na Gaba, stále ma sleduje. Čo ak naozaj ten prvý lístok písal on?
Zazvonilo na prestávku.
Prišla som k Teovi a celou silou som mu plesla facku po líci. Zostal z nej celý červený a trieda začala híkať čo pokračovalo k obrovskému rehotu.
Som hrdá, že som mu jednu strelila. Keď sa ho už tak všetci boja. Ja nemám výhrady sa ho báť.
A nato som hneď vybehla z triedy. Zastavila som sa na chodbe pri okne.
„To si mu, ale dala“povedal hlas.
Otočila som sa.
Gabo. Prvýkrát sa mi normálne prihovára. Mám mu niečo odpovedať? Opýtať sa ho na ten list? Nie, ak on nič nepovie, to bude znamenať, že nič mi nepísal. Aj tak ani netuším či chcem ísť s ním niekam.
„Inak čakám na odpoveď“prehovoril milo.
„Hm, čo akú?“bola som tak mimo, že som si nevedela narýchlo spomenúť, že akú odpoveď odomňa očakáva.
Pristúpil ku mne a pohľadil ma po vlasoch. „Pôjdeš so mnou do kina?“povedal potichu s úsmevom na tvári.
„Môžem“
„Stretneme sa o šiestej pre kinom“ povedal. Otočil sa na päte a odkráčal naspäť do triedy, kde si sadol na svoje obľúbené miesto.
To má byť rande? Neviem si predstaviť, že o čom sa budeme rozprávať. Ale ak mám pravdu povedať, tak sa mi tam ani moc nechce ísť. Gabo tiež nieje moc zhovorčivý tak ako Vlado. Aspoň v škole nie. Uvidím teda. Pár hodín s ním prežijem. Nemôže to byť horšie než s Vladom.
Po škole som prišla domov a zavrela som sa do svojej priestrannej rozhádzanej izby. Vyzerá to tu akoby tu vybuchla bomba či atentát. Moje izba je len moja. Nikto do nej vojsť nemôže. Kamarátov si domov nevodím. Vojsť môžu iba ľudia s problémami, ktorí sú psychicky na dne a podobne. Tu mám svoje súkromie, kde prežívam môj neobyčajný život. Ani neviem akoby som sa mala nazvať. Som neobyčajná? Nadprirodzená? Začarovaná? Bosorka? Možno všetko v jednom, ale natom mi ani nezáleží. Jedno viem, že viem robiť nemožné a to mi stačí.
Moja izba je z dvoch. V tej druhej mám vymaľované steny na čierno a aj koberec. Okno mám vždy zatiahnuté žalúziami a aj závesom. Po stenách mám červenou farbou namaľované rôzne ornamenty lásky, priateľstva, osudu, ducha. Oproti oknu mám veľký regál s knihami rôznej mágie bielej ale aj čierne. Knihy o veštený, nadprirodzených javoch, duchoch, upíroch, vlkolakoch, čarodejníkoch, telepatii a iné.
Okolo celej izby do druhu mám biele dlhé sviečky, ktoré mi pomáhajú pri seansách. Odohnávajú zlú energiu preč. V skrinke mám odložené aj čierne sviečky na vyvolanie zlých duchov, démonov, čarodejníkov a iných zlých bytostí. Mám aj červené na spríjemnenie atmosféry a privolanie lásky a porozumenia.
Ľudia vyhľadávajú moju pomoc cez internet, kde mám vlastnú, ale tajnú stránku len pre naozaj pre ľudí čo sú na dne so svojím životom. Hlásia sa mi do poradovníka a ja sa im snažím pomôcť buď cez internet alebo osobným kontaktom. Rada ich vidím spokojných odomňa odchádzať, začo mi aj vynikajúco platia, takže si vždy môžem zaobstarať čo potrebujem.
V prvej izbe mám obyčajnú posteľ s písacím stolom a notebookom. Kde väčšinou trávim svoj čas. Skriňu mám zabudovanú priamo v stene, tak mi ani priestor v izbičke nezaoberá. Musím sa ešte pochváliť, že veľmi rada hrám na svoj obrovský klavír pri ktorom sa nechávam unášať jeho čistými tónmi.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár