Láska dvoch, tá je jedinečná (5.) Moja prekliata rodina

Zo šťastia ma pretrhne buchot dverí.
„Čau“pozdraví ma Chosé. Čo sa mu stalo?
Znovu sa otvoria dvere a vojde Juliana.
„Pred nosom mi zavierať dvere nebudeš, ty smrad!“vreští na Chosého.
Aha zase sa tí dvaja pochytili a ani sa neopýtajú čo dobrého pečiem.

„Čo tu smrdí?“ pýta sa ma Juliana.
„Nesmrdí ale vonia! Pečiem koláč ak si si nevšimla!“
„Fuj! Čo chceš byť tučná ako prasa!“povie a odkráča preč.
Vyplazím za ňou jazyk. Krava! Nevie čo je dobré. Raz za sto rokov robím koláč a jej sa to neľúbi. Trocha sladkého nikomu neuškodí. Aspoň si myslím. Mne by nemalo.

Vkročí do kuchyne matka a začne po mne zízať.
„Natália!“ poobzerá sa okolo kuchyne, potrasie hlavou a pokračuje. „Neviem ako ti to mám ešte vysvetliť, ale dobre vieš, že nemôžeme len tak plytvať zo surovinami, kebyže má niekto narodky, tak ešte tak v pohode, ale len tak? Čo ti to huplo do hlavy? Nemáš čo robiť? Choď von!“
„Vonku prší“ prehovorím.
„Noa? Bojíš sa dažďa?“
Otočím sa jej chrbtom a nemo sledujem trúbu.
„Nenafukuj sa mi tu! Vypadni!“

Vypla som trúbu a vytiahla z nej koláč. Nakrájala som si ho a vložila do sáčku. Z izby som si vzala ruksak a hodila som ho doňho.
„Kam teraz ideš s tým koláčom? Ten nechaj doma! Za moje peniaze bol urobený!“
„Vďaka mojej práce!“zvreskla som a zabuchla za sebou dvere.

 Blog

9 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu