S rachotom dopadneme na zem. Pár cestujúcich udržiava smiech. Dvaja starší ľudia pomáhajú postaviť sa starému ujovi, ktorého som stiahla so sebou. Rýchlo som sa aj ja snažila postaviť a ospravedlniť ujovi, že mi to je ľúto a nechcela som. Hrozivo na mňa pozrel a zdvihol svoju paličku. Radšej som sa potlačila do predšie chrbtom. Autobus náhle zabrzdí a ja zase začínam padať do predu. Už, už idem spadnúť, no v tom niekto ma zachytí zo zadu za tašku. A švihom si ma otočí k sebe.
„Chceš zvalcovať celý autobus?“hovorí mi Kubo a ja z toho šoku hladím naňho ako na zjavenie. Tie jeho modré oči sa mu tak krásne jagajú a hnedé husté vlasy mu padajú do očí. Na hlave má kapucňu so svojej čiernej mikiny. A milo sa na mňa usmieva.
„Nie, teba som nechcela“ usmejem sa.
„Óó to je výhra“
„Ďakujem, že si mi nedovolil zvalcovať ďalších spolucestujúcich“
„Nechcel som, aby sa všetci na teba hnevali a rád by som ti aj pomohol postaviť sa keď si spadla, len som sa nevedel k tebe dostať. A musím povedať naozaj si tu urobila šou“ potláča Kubo smiech.
„To nieje smiešne! Nebavím sa s tebou!“a otočím sa mu chrbtom.
„A ten dneskajšok platí?“šepká mi do ucha.
„Áno a musíš mi všetko vynahradiť!“

„Natália kam kam? Tu pekne zostaneš strážiť Lunu ja musím ísť preč!“zastaví ma matka pred odchodom z domu.
Čo jej hrabe? Ja mám stretko! Nikoho strážiť nebudem!
„To si sa skorej mala dohodnúť! Ja mám teraz svoje plány!“
„Plány- neplány! Nezaujíma ma to! Pekne zostaneš doma strážiť decká!“
„A Marko čo?“ááá ona je taká sprostá vždy mi musí všetko pokaziť!
„Ten je dospelý môže si robiť čo chce!“

Ako mám dať vedieť Kubovi, že nemôžem ísť nikde? Veď nemám ani jeho telefónne číslo. Práve teraz ľutujem, že mám toľko veľa súrodencov. Nemôžem predsa všetkých zobrať so sebou čo si Kubo pomyslí. Musím mu dať nejako vedieť, že nemôžem ísť von. Ale ako?

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár