Zhrabla som všetko. Vo všetkých smeroch.
Znova a znova sa budím do sveta, ktorý zrazu má farby, ktorý je plný nových ľudí, nikotínu, alkoholu a chlapov.
Sama tomu nerozumiem. Neviem, či som niekedy vyzerala horšie. Neviem, či som sa niekedy cítila...príťažlivejšie. Nemám to slovo rada.
Pohľad do zrkadla; napína ma a je mi do plaču. A predsa idem von a...nie komplexy. Nie sú to komplexy. Neviem to nazvať. Volajme to TO.
Idem von, TO hlboko pod vrstvou makeupu. Blikajúce svetlá, hlasná hudba, lacný chlast, spálené prsty a pery od cigariet. Pery navštevujúce mnohé iné pery a tváre. Ráno, na pamiatku, maličké modrinky na krku. Odkiaľ...?
Hrabem ďalej.
Hrabla som to(ho), na ktorého som "čakala" celý život.
Je to dobré tak, ako to je.
To sú také...úlety. Kde je žehliť košele povinnosťou niekoho iného. Vašou je len užiť si a byť ticho. Nesťažujem sa.
Len sa bojím.
Strašne sa bojím,
že hrabem toľko, že mi to nebude stačiť. Už to asi začína.
Zápästia.
Čo potom...?
Hrabem ešte hlbšie.
Nevadí mi, že si nepamätám mená. Načo aj.
Je mi geniálne.
Len niekedy neviem, či by som si nechcela vyhrabať niečo...iné.
Kde by som si mená nemusela pamätať, lebo by žiadne neboli. Iba jedno.
Už len tá predstava stereotypnosti ma desí.
Na druhej strane-
objal ma z nich jeden. Pardon, dvaja.
Jeden zo súcitu. Druhý, lebo sme sa ožrali a so slzami v očiach sa rozprávali o všetkom na svete.
Len tak sa pritúliť a zabudnúť. Nemožné.
Miestami skratujem.
Nevadí.
Ráno vstanem a všetko bude tak, ako má byť a ja znovu skočím do svetiel. Loviť. Na pár minút. Potom sa zahrám so zakázaným.
Kruh sa točí.
Kruh nikdy nekončí.
Pokiaľ ho niečo nepretne.
Môj je oceľový.
Nepôjde to ľahko.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár