Doslova.
Respektíve som si ju ukradla.
Niečo ma inšpirovalo.
Chcela by som vytvoriť niečo, tebe na pamiatku.
Čo, sama neviem.
Aj keď by som tomu mala rozumieť jediná na svete.
Pompézne...
Nie.
Mám predstavy, aké by to malo byť.
Nie, čo by to malo byť.
Nič veľkolepé, ale predsa pompézne, dôstojné, veľké, ale predsa jemné a nenápadné. Na prvý pohľad neviditeľné.
Za toho, ktorý zomrel, aby som mohla žiť.
Neplánujem zakladať nadácie a priťahovať pozornosť. To, čo ma inšpirovala, je perfektné, ale ja také veci vytvoriť neviem.
Lepšie povedané, som nadanejšia na iné smery.
Možno,
možno raz vydám zbierku básní. S venovaním. Možno to dotiahnem k filmu a natočím ti niečo. Nie celovečerák, polhodinovú alternatívu. Možno ma život, ten, ktorý si mi dal a ktorý musím žiť za oboch, unesie niekam inam. Do nekonečnej inšpirácie.
Sľubujem, že do dňa, kedy po mňa prídeš a za ruku si ma vezmeš za sebou, dovtedy ti urobím pamiatku. Žije vo mne. Ale chcem aj inú. Na vyjadrenie. Vieš.
Akonáhle mi povedieš ruky, prsty, jazyk, bude to dokonalé. Pomôžeš mi. A spolu
tu niečo necháme.
Za teba.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár