Ráno v škole sme sa stretli s Jankou. Po prvej hodine sme cez prestávku rozoberali rôzne veci. Neskôr sme sa dohadovali odkiaľ môžeme zistiť informácie o mojom novom dome. Zistili sme, že odnikiaľ. Informácie o domoch sa len tak hoc kde nevyskytujú. Najviac ich ponúkajú realitní makléri. Jedným z nich je môj otec.

Večerali sme u nás doma. Ja, mama, otec. Môj brat nie. Pozeral príliš veľa rozprávok na DVD a zaspal. Celý on. Neviem, čo z neho vyrastie.

Pri tom, ako som sa snažila poprežúvať dobre neprepečené mäso som so znechuteným výrazom tváre (neviem, či viac z toho jedla, alebo z nasledujúcej témy) pozrela na otca a spýtala sa:
,,Prečo tu bývame?“ ,,Lebo sme sa sem nasťahovali?!“ Otec odpovedal trochu viac ironicky.

-Neviem, ale moc sa mi to tu nepozdáva?
-A čo zas prosím ťa?
-No všetko! Tento dom!
-Ani byt v ktorom sme bývali predtým sa ti nepáčil! Vyhovie niekto dnešným deťom?
-Nie som dieťa! (pri tom ako som to dopovedala okvapkala som sa kečupom)

Otcov smiech. Super teraz sa sem ten trapas absolútne hodil! Úplne to znemožnilo môj pokus o vážny rozhovor!

Nasledujúce ráno pri odchode otca do práce som pri obúvaní na chodbe nadhodila: ,,Krásny veľký dom, a nikto ho nechcel kúpiť!“
,,Ľudia sú už raz takí!“
,,Akí?“
,,Držgroši...nerozhodní...poverčiví..“
,,Poverčiví? Prečo?“
,,Hmm... Lebo si myslia, že nové rodiny patria do nového domu!“
,,Jasné, čau!“ Radšej som odišla do školy. Oni sa mi to vážne nechystajú povedať?

///

Poobede s mamou v kuchyni:
A čo chceš počuť?
Ja neviem. Napríklad...prečo sme sa nenasťahovali do menšieho domu. Toto je predsa veľký dom pre nás, či chcete mať ďalšie deti? Alebo ho chcete čiastočne prenajímať?
Páči sa nám. Tebe nie? Je to pekný dom.
Prečo sa nepáčil iným???
Ale koho zaujímajú iní? Šťastie, že ho nekúpili. Ostal nám.

Mama sa usmiala štýlom ,,všetko je fajn.“ No fajn nič nemohlo byť. Moja mama len tak veci nezahovára, a pri vete ...koho zaujímajú iní... sa mi zastavil mozog. Poznám túto ženu od začiatku môjho narodenia a aj o pár mesiacov pred ním, a môžem povedať, že VŽDY JU ZAUJÍMALI NÁZORY INÝCH! Vedela ľudí ľahko odbiť, ale pritom vnútri ju zožieralo, že niekto s ňou nesúhlasí.

Večer som načúvala pri spálni našich rodičov ako sa dohadujú.

,,Chcem odísť!“
,,Zase začínaš? Naša dcéra to má po tebe!“
,,Nie vážne...dnes ráno...“
Môj brat sa zobudil, pravdepodobne zo zlého sna, a začal plakať, vrieskať, privolávať pozornosť mami. Super! Znova sa nič nové nedozviem!

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár