Konečne som sa ako-tak pozbierala a začala si plne uvedomovať, čo sa vlastne stalo. Mysľou mi rýchlo prebleskli myšlienky plné zmätku a krvi. Keď mi došlo, že nepriateľ sa ešte vždy zdržiava v mojom vlastnom byte, posediačky som sa otočila a zachytila sa kľučky na dverách vedúcich do kúpeľne. Zaprela som sa o ňu a pomaly sa mi podarilo postaviť sa na vlastné nohy. Veľmi sa mi triasli a ja som si náhle nebola istá, či sa vôbec dokážem pohnúť. Naveľa som však predsa len prinútila svoje nohy kráčať, hoci neistým krokom, smerom k vchodovým dverám.
Tento kratučký úsek sa mi videl ako celá večnosť, no napokon som sa predsa len zachytila kľúčov, ktoré viseli zo zámky, a pokúsila sa nimi pootočiť, aby som odomkla. Zrazu sa však pri mne ocitol tak blízko, že som mu poľahky mohla zistiť farbu jeho očí, a prudko mnou otočil. Otočku som v tej rýchlosti nezvládla a chrbtom som okamžite narazila do dverí.
„Nechceš nikam ísť,“ povedal skoro nežne, čo ostro kontrastovalo s jeho správaním. Ja som však na to nedbala, už som aj zabudla, že bol ku mne zlý. Pozerala som mu do tých jeho hlbokých čiernych očí a myseľ mi zaplavovali upokojujúce obrázky.
„Nie, nechcem nikam ísť,“ pritakala som a zostala pokojne stáť, hoci ma musel podopierať. „Nikam...“
„Výborne,“ usmial sa, pričom odhalil ostré zuby, „presne to som potreboval počuť.“ Nato ma jednou rukou objal okolo ramien a pomaly odvádzal do spálne. Zrazu som sa cítila úplne bezpečne a čudovala som sa v tej chvíli sama sebe, prečo som chcela utiecť. Postrčil ma na posteľ a ja som si poslušne sadla. Medzitým sa na okamih vytratil z izby preč, a keď sa vrátil, niesol so sebou maličkú lekárničku, ktorú som si vždy pre prípad núdze odkladala v kúpeľni.
Kľakol si predo mňa, vysypal jej obsah na zem a takmer vzápätí našiel, čo hľadal. Prstami pravej ruky zovrel moju bradu a pomaly ma prinútil pootočiť hlavou nabok. Nebránila som sa a nechala ho, nech robí, čo chce. Na kúsok vaty naniesol akýsi dezinfekčný prostriedok a jemne mi ho vtrel do rany na krku. Nato opatrne rozbalil rýchloobväz, prestrihol ho a menší kúsok prilepil na poranené miesto. Vzápätí sa na mňa zoširoka usmial a mne sa zatočila hlava. Netuším prečo, no pamätám si, že som sa chcela postaviť. Ako som sa však zdvihla z postele, hlava sa mi opäť silno zatočila a pred očami mi potemnelo. Pamätám si len matne pád dole, čakala som náraz a bolesť, no cítila som len pevné ruky ktoré ma v tom okamihu zachytili. A potom už nič...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
norry
26. 10.októbra 2010 23:27
Málo Miu, málo na ukojenie mojich túžob daj ho seeeeem!!!
Napíš svoj komentár