A prečo som to vlastne utekala? Človek uteká buď pred sebou samým, alebo pred niečím. Tak ja som chcela utiecť od strachu, ktorý spôsobovala banda chlapíkov v podnapitom stave.
Bežať, bežať, bežať- to mi kričal zdravý rozum a mňa ani nenapadlo mu odporovať. Srdce nechcelo nič iné.
Muži sa blížili a ja som sa strachom zmenšovala, vedela som, že im nejde o sex, alebo niečo podobné. Ten nôž v ruke muža, ktorý vyzeral na "vodcu", tam nebol len tak. Bol prichystaný pre mňa.
Už ma doháňali a mne sa podlamovali kolená. Cítila som, ako sa blíži koniec.
Začala som rozpoznávať tváre. Vpredu bola tvár môjho otca. Môjho vlastného otca. To bol ten, s tým nožíkom. Bol oblečený inak, ako zvyčajne. Žiadna slušivá košeľa, kravata, ani lakovky. Len otrhané handry a ostatní na tom neboli o nič lepšie.
Priložil mi nôž ku krku a ja som vnímala tep v tepne na krku. Bolo mi zle. Klesla som k zemi a zhlboka som dýchala. Minútu sa nič nedialo a v momente, keď mi v mysli skrsla maličká nádej na prežitie, pocítila som prudké bodnutie, zatočila sa mi hlava, nevládala som kričať, ale krv sa mi liala po tele a kvapkala na studený betón podo mnou.
Keby som nebola v nesprávny čas na nesprávnom mieste, ,nič z toho by sa nestalo.
Keby som nebola v túto noc v mojej posteli, nemusela by som sa teraz zobudiť celá spotená z jedného z mojich najhorších snov za celé moje bytie.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
lintu29
9. 7.júla 2010 22:55
vymakané na začiatku píšeš, ako by sa ti to fakt dialo, a na konci sa zistí že to bol iba sen... fakt vymakané.
Napíš svoj komentár