Od môjho prvého dňa na tomto území sa naozaj veľa zmenilo. Nehovoriac o tom, že som sa zmenila aj ja sama. Ak by som samú seba v takomto stave stretla na Slovensku, hovorila by som si "z akého lesa táto vybehla?" Teraz sa ale mračím na Slovákov na obrazovke v televízii a hovorím si "ako môžete byť takýto?"

Ľudia sa menia. Pred časom som ešte nadávala na Slovákov, kt. sa odsťahujú do česka a zrazu "mluví" a ja som si jedného dňa uvedomila, že som začala rozmýšľať v Talianskom jazyku. Potom som postupne došla do štádia, kedy som už nevedela ako sa v našom jazyku volajú niektoré veci. Bola to pre mňa obrovská facka. Vytráca sa zo mňa to slovenské.

Slovenské pesničky z môjho prehrávača zmizli a nahradili ich talianské. Pod slovom domov som si začala predstavovať náš terajší dom a priateľom mi je zrazu niekto iný. Každá vec, na ktorú som na začiatku frflala ako blázon mi teraz príde úplne samozrejmá.
Ako sa môže všetko zrazu tak zmazať?

Keď sa dívam na iných prisťahovalcov, kt. bývajú v našom meste, stále z nich cítim tú ich kultúrnu identitu. Ak prechádzam okolo starého Henryho na verande ich domu pri poobedňajšom čaji, pousmejem sa na tom, ako si anglicko drží stále v sebe aj po desiatkach rokov čo býva sem. Prečo som sa ja dokázala vzdať dívania sa na hokej, slovenskej kuchyne, piatkových úletov a vtipov o Dežkovi tak ľahko? Možno som chybná ja, že sa dokážem tak rýchlo prispôsobiť a dostať do stáda, ale cítim, že ma táto krajina neuveriteľne mení.

Zo Slovenska som si zo sebou doniesla svoj normálny život. Všetky športové a farebné veci v mojej skrini ale behom pár týždňov nahradili také dievčatkovské, alebo jemné veci len v svetlučkých farbách. Tú sú ľudia totiž taký. S veľkou "kvačkou" na teniske na mňa totiž ľudia pozerali ako na čudáčku. Nehovoriac o tom, že kvôli laku na vlasoch som sa cítila ako "slečna z D1". Tu sú totiž ľudia nevýrazní, dosť prírodní a je to ich životný štýl.
Zmenilo sa takmer všetko. Ešte aj moje ranné vylihovanie. Vstávam aj o vyše hodiny skôr, aby som mala plnohodnotné prvé raňajky. Na Slovensku som ich nemala vôbec. Ráno som spala kým sa dalo a raňajky by mi to skracovali. Proste zrazu na mňa prišli iné priority a síce v posledných dňoch pracujem na návrate do svojho skutočného bytia, kvôli ostatným sa to pre mňa stáva obmedzujúce.

 Blog
Komentuj
 fotka
sturmer  19. 2. 2013 10:21
Strata identity - najhoršia vec
Napíš svoj komentár