Jordánsko, Izrael, ticho

Nedávno som sa vrátila z Jordánska a Izraela. Prvá cesta  v mojom živote, z ktorej som sa nechcela vrátiť a plakala som ešte niekoľko dní. Bolo to, ako keď dlho sedíte a zrazu do vás niekto štuchne a vy ste vyvedení z miery, narušili vašu stabilnú pozíciu.

Niekoľko dní PO bolo veľmi emotívnych, akoby ma vyhodili z mixéra a ešte sa mi točila hlava. Povedala som si, že to nebudem hodnotiť a počkám, kým sa to utrasie, kým budem mať chladnú hlavu. Najviac som sa obávala toho, že tá eufória zmizne a ja sa vrátim znova na tú pomyslenú stoličku a nič sa nezmení. Bol to zvláštny strach. Nie ako strach o blízkych či strach z hnusných hadov, či nebodaj strach z nepríjemného rodiča, ktorý sa ide biť za svojho ňuňuňu Jožka, "ktorý toto nikdy doma nerobí". Nie, prvýkrát som sa bála sama o seba. Nie že by som sa sama sebe predtým nepáčila (no, niektoré moje vlastnosti by mohli prejsť menšou plastickou operáciou), ale zrazu som zistila, že existuje aj lepšia verzia. Dospelejšia, vyrovnanejšia, ľudskejšia, jednoduchšia. Nechcela som o ňu prísť.

Táto cesta bola z istej časti náboženská. Nemôžem však povedať, že by sa moja viera nejak výrazne prehĺbila. Skôr mi dala niečo naviac, možno to, čo by malo byť podstatou viery... Neviem. Počas 10 dní som zistila, že musím byť trpezlivá. Ešte to celkom neovládam, ale učím sa. Pravdaže, bolo to tam oveľa ľahšie. Nebola som obklopená naším hektickým "západným" svetom, nemala som v hlave 24/7 svoju prácu, bývali sme v hoteloch, bolo o nás postarané... Všetko toto si uvedomujem. A možno to tak malo byť. Možno sa mali vypnúť tie rušivé vplyvy, aby som prvýkrát dokázala naozaj počúvať. A verte mi... počúvala som. Zažila som tam najkrajší typ ticha, aký existuje... Aj teraz plačem, len čo si spomeniem na tie dni. Stáli sme na kopci, kde kedysi stála Herodesova pevnosť Machareus, bol už podvečer, ešte stále sme boli ohúrení z prvých vidím Jordánska, deň predtým sme zazreli kúsok Mŕtveho mora z hory Nebo, a teraz sme ho videli takmer v plnej kráse, všade pod nami bola kamenistá kopcovitá púšť, slnko zapadalo, ale ešte sa hralo s oblakmi a ukazovalo nám svoje lúče... Obrázok ako z titulky časopisu, nežartujem. Cesta nahor i z pevnosti bola taktiež krásna. Nielen vďaka výhľadu, ale hlavne vďaka ľuďom, s ktorými som tam bola. Bola som tam s mojimi žiačkami (dve z nich som až tam spoznala lepšie), ale našli sme si aj nových ľudí, ktorí mali našu krvnú skupinu. Rovnaké ticho bolo aj na inom mieste, taktiež nad púšťou, ale už v Izraeli. Náš sprievodca bol kňaz a raz nás sem vzal, aby sme mali na tomto mieste omšu. Druhýkrát sme si to vydupali my. Odvtedy, keď som v kostole, zvyknem zatvoriť oči a predstavujem si, že som nad tými roklinami, vidím cestu, ktorá sa medzi nimi vinie, napočudovanie je zelená a počujem kňaza ako hovorí, že je to naša cesta. A potom ticho, občas šuchot šiat, smiech a kroky beduínskych detí, raz za čas ťažké zakašľanie a chripot starého beduína, ktorý na tomto opustenom mieste predáva koberce. Znova ticho. Prerušené neznámym jazykom. Beduín karhá deti a ukazuje na nás. Nevyznáva našu vieru, ale vie, čo je rešpekt. Po skončení obradu sa na nás vyrúti asi 15 detí, ktoré chcú, aby sme od nich kúpili koberce, šatky, záclony, opasky, náhrdelníky..., ale počas omše nás nechávajú na pokoji. Moje ďalšie obľúbené miesto je pri Galilejskom jazere. Tí "moji" sa mi smiali, pretože som sa správala ako dieťa 2 minúty pred otvorením dvier do obývačky, kde stojí vianočný stromček. Sama som nerozumela, čo ma tam ťahá. Len som vedela, že si musím sadnúť na jeho breh a nasať ten obraz. Ako som tu už neraz napísala, milujem rieky, ale asi som sa práve zamilovala do jazier, morí (oceán ešte musím nájsť). Nie kúpanie sa v nich, ale pohľad na ne. Podobne (hoci nie tak intenzívne) na mňa pôsobilo Stredozemné more v Cézarei Prímorskej. Tam však to ticho už nebolo tak intenzívne.

Spomínala som však trpezlivosť. Zistila som, čo som robila (a ešte stále robím) zle. Som človek, ktorý nad všetkým premýšľa, analyzuje, rozpitváva a následne sa zamotáva a je z toho nešťastný. Asi 2x som tam zažila situáciu, keď som sa znova začala motať, ale uvedomila som si to a napomenula sa. Zhodila som prázdne slová a zbytočné myšlienky ako ťažký kabát. Pár sekúnd mi chýbali, ale potom som pocítila ľahkosť. Asi zniem ako nejaký budhistický mních, ale naozaj to bolo niečo extra. Mala som pocit, ako keby som uvoľnila cestu niečomu dôležitejšiemu, čo sa ku mne nedokázalo dostať cez tie gýče, trblietky, bižutériu, kožušinky, cez to obrovské ružové boa (dala som si to slovo pre istotu do googlu a okrem tej parády mi vyhodilo samých hadov, z ktorých mám panický strach! Ale asi tu vidím prepojenie...). Chvíľu som počkala (trpezlivosť!) a zo smeru, odkiaľ som to ani nečakala, som sa naučila niečo nové. Čo je, keď sa nad tým zamyslíte, úplný zázrak. Naučiť sa, zistiť niečo nové. A to nehovorím ako učiteľka, ale ako človek, ktorý vstupuje do fázy, kedy sa chce spoznávať a mať radšej. Je pre mňa ešte stále náročné uplatňovať túto novú filozofiu v praxi, keď ráno o 8:00 začnem učiť a moja myseľ neprestáva riešiť žiakov, ich známky, učivo, vzťahy, prezúvanie, príchody, odchody, plány, doučovania, maturity, semináre, písomky, atestačku, porady, školenia, osobné problémy žiakov, veci, na ktoré som zabudla, veci, na ktoré som si spomenula po 3 dňoch, veci, ktoré som už prepásla a budem mať z toho prúser. A nejak medzi toto všetko vtesnať to ticho a čakať na dôležité veci. Ale pre mňa je už víťazstvom to, že mi to niekto odhalil.

Predposledný večer som sa v našej skupinke postarala o menší cirkus ja. Zistila som, že som stratila taštičku s pasom a dokladmi. Na 90% som si bola istá, že ju mám v autobuse, len som nevedela, či aj na druhý deň dôjde ten sitý šofér a ten istý autobus. Nebudem vás umárať podrobnosťami. Proste som sa snažila udržať chladnú hlavu, aspoň navonok, hoci vo vnútri som panikárila (dosť sa to naťahovalo, pretože izraelskí šoféri sú osobitné stvorenia). Keď som si šla na izbu prehľadať už 2.x veci, zatvorila som sa v kúpeľni a požiadala tú tam hore, aby mi pomohla. Zbytočne som neplytvala slovami. Otvorila som dvere a šla som na recepciu za naším sprievodcom. Asi o hodinu a pol mi bolo oznámené, že taštička sa našla. Veriaci si z toho vezmú "Proste a dostanete", tí ostatní... S najväčšou pravdepodobnosťou vás táto moja skúsenosť veľmi neoslovila a nerozumiete, prečo som z nej taká paf. Zvyčajne pri takýchto udalostiach prosíkam a prosíkam. Znova sa mi však osvedčila metóda trpezlivosti. Požiadať,  veriť, že sa stane, čo sa má stať a urobiť, čo je v mojich silách. Neznamená to sedieť na zadku (hoci vtedy som fakt sedela a čakala na telefonát) a čakať na zázrak. Len vedieť, kedy zložiť kyjak a prestať mlátiť okolo seba hlava-nehlava.

Asi som vás už uspala, ale tým, ktorí ešte bdejú, musím spomenúť pár myšlienok, ktoré sa ku mne dostali, ako inak, keď som to nečakala. Bola tam s nami ďalšia sprievodkyňa (nevidiaca), ktorá však tentoraz nebola "v práci", ale ako "hosť". Napriek tomu ju náš sprievodca požiadal, či by sa k nám nemohla prihovoriť niekoľkými slovami každé ráno v autobuse. Zo začiatku mi to prišlo zbytočné, myslela som si, že to budú len state z Biblie, keďže je to evanjelická farárka (alebo aký je správny "termín"). Nakoniec som však musela pripustiť, že bez nej by táto cesta nebola tým, čím azda mala byť. Jedna z jej prvých viet bola: "Každého z nás niekto na túto cestu zavolal." Keby ste ma poznali, vedeli by ste, že nie som veľmi plačlivý typ a hoci som emotívna, navonok ukazujem najčastejšie len tie pozitívne emócie. Plačem skôr sama a musí to byť silný zážitok, ktorý to zo mňa vyžmýka. Ale táto cesta a táto žena ma dotlačili k slzám viackrát. Slzy sú  najčastejšie prejavom smútku, bolesti, samoty... A potom sú situácie, kedy sú emócie (neopísateľné, nie negatívne) tak silné, až sa niečo abstraktné musí zhmotniť, tak je tá sila veľká. Ešte pred odchodom zo Slovenska som sa o tejto "dovolenke" rozprávala s kolegyňou, ktorá tam bola minulý rok. Vravela, že na mnohých miestach bude veľmi veľa turistov a že si nemám robiť nič z toho, ak nepocítim to "niečo". Tak teda som sa tam vydala s tým, že poznám nášho sprievodcu dosť dobre na to, že ak to "niečo" nepocítim, viem aspoň, že ako dejepisárku ma to určite celú pohltí. Proste, nešla som tam s obrovskými nádejami a očakávaním. Neviem, či aj to tomu napomohlo, alebo skôr ten moment, keď som si uvedomila, že si musím na dobré veci počkať a nesiliť to, ale moje nádeje a očakávania sa naplnili a došlo mi, že som jedna z mála. A že ma tam naozaj niekto zavolal. Keď sme odtiaľ odchádzali, na letisku sme sa zhovárali s ostatnými členmi zájazdu a zistila som, koľkí odchádzali sklamaní. Vtedy mi došlo, aké mám šťastie. Koľko ľudí sa do týchto krajín reálne dostane, prebrázdi všetkými zákutiami, má stotisíc fotiek, zaplatia si cestu na ťavom chrbte... ale keď sa vrátia, sú rovnakí, akí boli predtým. Že keď zatvoria oči, vidia len púšť a nepočujú to ticho.

Mám toľko myšlienok v hlave, toľko vecí, o ktoré som bohatšia, toľko zistení, ale asi ich raz spíšem v inom blogu. Musím sa na chvíľu vrátiť do hektického sveta. Na rozdiel od obdobia pred cestou, teraz viem, že musím čakať. Nie nečinne, ale byť trpezlivá. Táto cesta mi dala ešte jednu vec: zistila som, že sa nepoznám úplne, čo je taktiež fascinujúce, nie?

PS: Dúfam, že som nepôsobila ako Hira* Bari*ák, v tom prípade, slovami známeho slovenského nadrealistu, Rudolfa Fabryho, "celú túto poéziu hoďte na oheň." Ďakujem za prečítanie.

Zdieľaj článok na facebooku
130 odoberateľov

Komenty k článku

  1. 1
    Chlorofyl

    10 ročný chlapec
    Erec Jisrael

    trocha mi tvoj clanok pripomina post vacancy blue. ale chapem tvoje omamenie izraelom a prednym vychodom
  2. 2
    Antifunebracka

    29 ročný muž
    caputova birdzu

    Nebála si sa pádu lietadla?
  3. 3
    Titusik

    tvári sa, že má 4 roky

    @chlorofyl celkom nerozumiem tej časti pred spojkou ale. Pokojne sa rozpíš :D
  4. 4
    Titusik

    tvári sa, že má 4 roky

    @antifunebracka hmm, mala som sa? Bála som sa, že budeme mať zimu :D
  5. 5
    Antifunebracka

    29 ročný muž
    caputova birdzu

    Tak teraz 1 drblo :D Istému politikovi tak zahynula tragicky celá rodina...
  6. 6
    Titusik

    tvári sa, že má 4 roky

    @antifunebracka to bolo až po mojom návrate, ale asi by ma to nezastavilo ☺ každý deň sadnem do auta/MHD/prechádzam cez prechody (podchodom sa snažím ale vyhýbať) , hoci sa dejú hrozné veci. Oooch, ale tá cesta stála za to