"Som to ja." bolo počuť, že sa usmieva.
"Ach, mrzí ma to, ja..."
"Nevadí." skočil mi do reči.
"Uvidím ťa niekedy?" spýtala som sa netrpezlivo.
"Možno skôr ako si myslíš." povedal tajomne.
"Mám sa pozrieť z okna?" spýtala som sa neveriacky.
"Čo?" nechápal.
Začervenala som sa. "Myslela som, že tam stojíš." zamrmlala som.
"Aha." zasmial sa nad mojím hlúpym nápadom.
"Rebeca, raz ti všetko vysvetlím." sľúbil mi. "Musím končiť, prepáč mi, rád som ťa počul, ahoj!" hovoril náhlivo.
"Ahoj." povedala som pomaly.
Položil.
Niečo ma napadlo. Vstala som z postele a bežala som do Robertovej izby.
"Rob?" otvorila som pomaly dvere.
"Čo chceš?" opýtal sa drzo.
"Nepotrebuješ s ničím pomôcť?" opýtala som sa nevinne a sadla som si na jeho posteľ.
"Uhádla si, nie. Čau!" zamával mi.
Postavila som sa, a pomaly som kráčala smerom k bratovi. "A ten tvoj projekt?" nadvihla som obočie.
"Ako o ňom vieš?" spýtal sa prekvapene.
"Triedna." mykla som plecami.
"Bec, prosím ťa!" nahodil mučenícky výraz. "V škole do mňa hučí Wiliammska a doma ty? Ja nie som až taký debil, ako možno vyzerám. Chcem sa dostať čo najďalej." vysvetľoval.
"Naozaj?" opýtala som sa neveriacky.
"Áno." vzdychol si.
Obímula som ho. "Mám ťa rada braček."
"Aj ja teba. Občas." usmial sa.
Zasmiala som sa.
Tak to by sme mali. pomyslela som si keď som sa vracala naspäť do svojej izby. Pred mojimi dverami som zastala a otočila som sa o stoosemdesiat stupňov. Zbehla som dole schodmi, do kuchyne. Zastala som vo dverách. Ja asi nie som doma.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár