Ticho. Mohla som to čakať.
"Fajn. Dnes nevolaj... Vieš, spí u mňa kamarátka a nechceš aby si o tebe myslela, že si nejaký fantóm. Zajt..." rýchlo som vysvetľovala.
"Ty jej nechceš o mne povedať?" skočil mi do reči.
"Nie! Teda... Ani neviem kto si! Ani prečo mi voláš a načo! Nič o tebe neviem. Mala by som položiť, nestrácať čas."
"Fajn počuť tvoj názor!" povedal trochu nahnevane, ale stále pokojne.
Chvíľu sa ani z jednej strany nikto neozýval.
"Ako sa voláš?" prerušila som ticho.
"Layton." zaváhal.
Tút tút tút. ozvalo sa z telefóna. Zložil.
Zbehla som do kuchyne kde ma už čakala Lilly s mamou.
"Kde si bola?" opýtala sa mama.
"Volal Dárius. Chcel úlohu z matiky." zaklamala som. Lilly sa potichu zasmiala.
Sadla som si za stôl a zobrala kúsok pizze. Pomaly som prežúvala jednotlivé sústa, kým sa mama vypytovala Lillian ako sa doma všetci majú a podobné veci.
"Čo budete robiť?" spýtala sa mama.
"Neviem. Možno si kukneme film, nejaký seriál, pokukáme nové veci na nete." nevedela som čo jej mám na to povedať.
"Ja sa len pýtam."
"Však ja ti nič nevravím." usmiala som sa.
Keď sme dojedli išli sme naspäť do izby. Lilly vybrala nejakú komédiu. Na film som sa priveľmi nesústredila, stále som musela rozmýšľať nad Neznámým volajúcim - teraz už Laytonom.
Kto to je? Prečo mi volá? Odkiaľ ma pozná? A prečo mám aj ja pocit, že ho poznám?
Za iných okolností by som to povedala mame - že mi niekto volá a ja neviem kto. A zo začiatku sa ani neozýval.
Ale prečo mi to vôbec nepríde ako žart? Prečo čakám na ten telefonát? Prečo chcem stále počuť jeho hlas? Prečo sa tak naivne pýtam, aj keď poznám odpoveď?
Nechcem si to pripustiť, ale... zamilovala som sa do neznámeho hlasu.
...venované @hereiam
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
hereiam
25. 7.júla 2010 20:02
ďakujem krásne
Napíš svoj komentár