Ľahla som si na posteľ. Schúlila do klbka a zavrela oči. V tom momente sa mi ako na plátne začali priemietať chvíle. Chvíle strávené s tebou…

- Zima. Štadión. Krásna hviezdnatá obloha. Bol si tam ty, môj sen sa mi splnil. Chytil si ma okolo pásu a prvýkrát pobozkal.

- “ Hmm, ako sa to povie? Ľúbim ťa “ , vtedy ma zalialo nekonečné šťastie. Dočkala som sa toho, po čom som už tak dlho túžila.

- Jar. Marec. Prišiel si. Zrazu si stál pred našimi dverami. Usmiaty, šťastný a nekonečne krásny. Nemohla som uveriť vlastný očiam že si tu. Že si prišiel, a že si skutočný.

- 21. jún. Vrátil si sa! Konečne mi už neodídeš na tisícky kilometrov preč. Nádherný deň, jeden z najkrajších. Pršalo, no my sme aj tak stáli celí mokrí, uzimení. No bolo nám to jedno. Boli sme spolu.

- “Neboj my všetko zvládneme. “ tíšil si ma keď mi bolo zle. Utrel si mi slzu, čo mi stekala po líci a pobozkal si ma.

...Spomienky sa mi mihali pred očami rýchlosťou svetla. Chcela som otvoriť oči, tak neskutočne to bolelo, no nemohla som, len som zacítila slzu, ako mi steká po líci. Pokračovalo to ďalej….

- S úsmevom si kráčal ku mne. Niečo za chrbtom, zrazu si to vytiahol. Nádherná červená ruža, ešte aj mama mi ju závidela taka bola krásna.

- Jeseň. September. Čas rozlúčky, musel si odísť. Na druhý koniec rebupliky.
“ O chvíľu sa uvidíme. Prídem za tebou. Ľúbim ťa. “ šepkal si mi do ucha keď sme sa lúčili. A ja som cítila, že ma miluješ.

- Začali sa hádky. Jedna za druhou, no stále sme sa ľúbili, chodil si za mnou vždy keď si mohol.

…Začínalo to byť bolestivejšie a bolestivejšie. Oči som však stále nedokázala otvoriť. No teraz som necítila len jednu slzu, ale milión ďalších….

- “ Prečo si mi klamal? “ moja otázka. Tvoj smutný pohľaď “ ešte so mnou chceš byť? Sklamal som ťa, ja viem, ale ľúbim ťa a chcem byť s tebou. Nechcem ťa straťiť “

…” Nestratil si ma” prebehlo mi hlavou. Bola som ochotná nechať to tak, zabudnúť, odpusťiť..no potom prišlo toto..

- “ Mali by sme to skončiť .“

…To bola posledná spomienka, ktorú som si vybavila, už som viac nechcela spomínať, prinútila som sa otvoriť oči. Točil sa so mnou celý svet, slzy sa valili ako veľké hrachy. Len som ďalej ležala a neprítomne si šepla:

“ No ja som ti všetko odpustila… “

 Blog
Komentuj
 fotka
gothicarny  12. 1. 2011 15:23
ňuňu
Napíš svoj komentár