Pokúsme sa definovať situáciu, v ktorej sa teraz nachádzame, len podľa jediného kritéria:
sme pripravení na dlhú cestu kamsi ďaleko? A vlastne: je vôbec možné na takú cestu byť pripravený?
Jedným podstatným a zastihnuteľným momentom sú najbližšie osobné veci, ktoré si obvykle držíme pri sebe, alebo aj: obsah batožiny, ktorú bežne nosíme so sebou alebo ju doma ponechávame ako cestovnú: ruksak, prázdny alebo pripravený na dobrodružstvo či náhly všeobecný kolaps systému. Okruh, ktorý sa tu ponúka na rozriešenie, nerieši problém obsahu akejsi pomyselnej krabičky poslednej záchrany alebo arzenálu objektov, s ktorými za daných okolností počítame; zaoberá sa skôr špecifickým momentom opustenia zaužívanej trasy a transformáciou významov obsiahnutých v objektoch, ktoré formujú našu každodennú realitu.
V praxi to pre mňa znamená možnosť náhleho posunu v myslení, náhleho úniku. Jednou podstatnou črtou vnímania slobody, či už ako témy životnej cesty romantického hrdinu, alebo explicitne definovanej (“sloboda pohybu osôb”, “sloboda prejavu”), je to, že niekedy nie je potrebné zájsť až k jej hraniciam na to, aby boli takto zmapované. Niekedy sa stačí jednoducho zadívať na svoje najbližšie okolie pozornejšie, novými očami, aby sa zistilo, že to možno nie je až také slávne.
Hoci nejde o celkom rovnaký princíp, má tu určitú rolu: akým spôsobom sa premieňajú prchavé akty v sprostredkovateľné diela? Akým spôsobom je možné fyzicky reinterpretovať alebo dokonca úplne negovať ustálenú trasu a každodennosť?
Diela niektorých umelcov sa zdajú dotýkať tohoto problému, či už svojou povahou, alebo vo finále prezentovanými výstupmi.
Napríklad generační rovesníci Hamish Fulton a Richard Long vykazujú podobné tendencie s podobnými výstupmi: v oboch prípadoch ide o kráčajúcich umelcov alebo skôr umelcov chôdze. Čo ich odlišuje? Long celkom často zanecháva v krajine nielen neviditeľnú trasu, stopu, ale aj veľmi hmotnú - počas týchto ciest zasahuje do prostredia, pracujúc s archetypálnymi, najčistejšími symbolmi - linka, trasa; kruh, zacyklenie, uzavrenosť. Tieto sú následne fotograficky zachycované a ich obraz slúži ako čosi ako reprezentatívna vlajka, stredobod daného diela, pričom nie je vždy celkom jasné, či text ilustruje obraz, alebo naopak.
Zdá sa však, že je to záležitosť vždy prednastaveného konceptu - nástenné popisy chôdzí - trás s bujnou typografiou rozhodne nie sú len dizajnom, ale zdajú sa odkazovať aj k Longovým dielam, ktoré zahŕňajú fotografický záznam. To, čo je pre tieto práce charakteristické, je, že fotografiu i text využíva ako transparentné médiá - fotografia je tu skutočne oknom k dielu, zanechanému v prírode a text nemá iný účel, než sprostredkovať najužšiu ideovú kostru diela (obvykle s poetickým rozmerom). A keď je už pri tom, tak s textom narába hravo a tak, aby bol esteticky príťažlivý, čo možno nie je najšťastnejší prístup. Hamish Fulton takisto: okrem toho, že pracuje s typografiou o čosi pestrejším spôsobom, zahŕňa do výstavného výstupu aj objekty, rôznymi spôsobmi reagujúce na problémy cesty, trasy, prekonávania horstiev a výstupov na vrchol. Fotografia je tu ešte omnoho viac v role priehľadu: zachytáva ňou nie vlastné výtvory v prírode, ale realitu, tak, ako sa mu javila v niektorom bode cesty - táto fotografia potom slúži buď ako podklad pre typografiu - je “dizajnová”, alebo aj s popiskou vyobrazeného objektu sa uzatvára do sebareferenčného režimu.
Rovnako objekty: vo výstave sú použité ako čosi, čo svojím vzhľadom aj obsahom plne koreluje s témou - a to je bez pochýb cesta križujúca hory, prekážky.
To, čo sme práve načali, je príkladom relatívne formalistického a niekedy až ťažkopádneho sprostredkovania efemérnych diel. To, čo by mohlo naznačiť inú možnosť, akým smerom by sa dalo uberať, sú prístupy, ktoré podobné pozlátka nepripúšťajú - skutočne tu v niektorých prípadoch možno hovoriť o konci diela, pričom chôdza ako forma umenia priam nabáda k tomu nezaoberať sa natoľko galerijným výstupom, ale skôr narúšať zaužívané konvencie - vlastné i ostatných. Podnetnými môžu byť napríklad: DADA Manifesto 1918 Tristana Tzaru, a to pasáže ako “DADA: zrušenie pamäti”, performatívne projekty Plan B, antológia situacionistickej internacionály (Teória dérivé Guya Deborda) a iné. Vyhľadávače jestvujú.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár