Prvé mesiace sa snažil zobudit skor, dať si budík, spravit raňajky, no ja som vždy odišla potom, ako sa zobudil a pozrel na stol s raňajkami. nesnažil sa ma zastaviť, zmeniť, nepýtal sa, prečo neostanem. Vždy sme sa potom poobede, na druhý deň či o týždeň videli zase.
Chcela som medzitým vedieť, ako sa má, ale nezodvihla som telefón, aby som sa spýtala, ani som nešla za ním, hoci sme od seba bývali sotva 20 minút. Rozumie mi. Adam prijíma miesto mojich telefonátov moje darčeky vyrobené z vreckoviek, papiera, číta moje odkazy, chápe moje obrázky, ďakuje, privinie, nepýta sa, nepátra, nevyčíta a je so mnou ešte menej ako ja s ním.
Chýba mi, že nie je pri mne a nedrží ma za ruku v stredu poobede, lebo je to najťažší čas týždňa, ale nechcem, aby mi pol hodinu predtým zazvonil pod bytom a pýtal sa, či ma stredajšie poobedie ešte stále tak bolí.
Odháňam si ho od seba už rok a on by ma možno tiež chcel odhohnař preč, no viac potichu, ako to robím ja.
Niekedy si vytváram v hlave monológy, v ktorých mu opisujem, ako velmi ho milujem, no potom mi to vždy príde neesprávne, lebo vo štvrtok a sobotu ráno mu to povedať vobec nechcem a on sa vždy usmieva , akoby som ho videla každú minútu rovnako š´ˇtastného, že ma má.
Výlety sú najlepšie s ním. nepripraví ma na ne, ja si oblečiem šaty a potom sa ocitnem v lese alebo mám tepláky a on mi podáva lístky do kina. Hnevám sa na to, ked nie je pri mne, lebo keď som s ním, svet je farebný.
Viem, ked ho niečo trápi, no nechcem na neho tlačiť, lebo potom, keď budem plakať, bude ma´t snáď tiež pocit, že ochranné panciere neexistujú.
No oni sú, nasadili sme si každý ten svoj a potom ich ešte obalili jedným spoločným. Milujeme jeden druhého vrámci svojho panciera, ale spolu pod jedným.
Adam nekričí, nehnevá sa, nevyčíta, nevystatuje sa, nepohŕda, nenadáva , a nesnaží sa dostať za hranice svojho panciera k mojmu.
Po 8 mesiacoch zobúdzania sa skor ako Adam si dnes dávam závazok.
Adam sa zobudí, podávam mu raňajky, prajem dobré ráno a navrhujem pozrieť si sobotňajšie rozprávky.
Aj kruhy sa možu pretrhnúť, keď im trochu pomožeme
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
neoriginalna
16. 4.apríla 2016 23:00
ja som tak rada ked nieco napises tanicka! tak krasne sa to cita, vzdy ma potesis svojimi pismenkami
Napíš svoj komentár