Pred tromi rokmi som začala pracovať s ľuďmi s depresiou a potom s ďeťmi, ktorým niekto zomrel. Jediné, čo som mohla robiť, bolo byť pre nich a len som mala dohad, že by to snáď mohlo pomôcť. A potom sa to stalo mne a ja už som nechcela vedieť, ako im pomôcť, nechcela som to študovať, len robiť to, čo som cítila a risknúť, že to nemusí dopadnúť úplne dobre.
Srdce nerobí chyby. Srdce nevie nesprávne cítiť. Vie len cítiť a to je správne. Už ma ani nemrzí používanie klišé fráz, pretože je naozaj potrebné "užiť si svoj deň akoby bol posledný"
Aké to je? Ako sa s tým vysporiadať? Dá sa to vôbec zvládnuť? A čo potom robiť? Ja neviem.Odhodila som svoje predsudky, pochybnosti a strach. V tej situácii už len máločo mohlo byť horšie a mne sa nechcelo báť, že spravím nejakú chybu.
Je to každodenná myšlienka na to čo, ak a aké by to bolo. Každodenne si aj dám facku, keď riešim hlúposti. Toto bude možno znieť hlúpo, ale prestala som si kupovať oblečenie, lebo je to strata času a namiesto mejkapu sa snažím nosiť na svojej tvári svoje srdce. Nie úsmev, lebo to je hlúposť, že by sa mi stále malo chcieť usmievať, ale ukazujem svetu seba bez obalov a nánosov niečoho, čím nie som.
Zaľúbila som sa. Už tisícikrát do života, do ľudskej úprimnosti a zraniteľnosti. Do absolútnej, úplnej, surovej skutočnosti. A zaľúbila som sa do muža, ktorý ma ľúbi a máme sa dobre a máme sa.
Začala som zvažovať že možno nemusím robiť súdne. Spisovať si svoje schopnosti, neschopnosti, pozitíva, negatíva a prišla na to, že ma teší pracovať s ľudskými dušami a že keď mi Nika povedala, že mám výnimočne vysokú schopnosť empatie, možno mala pravdu. A to vlastne neviem, či je pozitívum, lebo mne trpiacich nie je ľúto, ja trpím s nimi. Po škole chcem ísť doktorkovať do Afriky, lebo verím v dobro a verím, že je to správne a chcem svoju dušu oslobodiť od vecí materiálneho sveta, ktoré jej ubližujú. Mám z toho obrovský strach a viem, že to nie vždy bude bezpečné. Potom, keď budú veci aspoň trochu tak, ako si ich predstavujem, odídem z tejto krajiny nadlho tam, kde je láska a budem sa učiť jazyk a sľubujem si, že budem odvážna a že sa nevzdám a že budem bojovať za svoje šťastie, pokoj a lásku.
A keď už budem pokojná, viac istá ako ustráchaná, viac usmiata ako s tvárou plnou obáv, keď už budem sebaistá a rozhodnutá o svojich rozhodnutiach, budem snáď mať aj rodinu a spravím všetko preto, aby si moje deti vážili každú jednu slzu, ktorú budú musieť vyplakať a každý jeden úsmev, ktorý zbadajú v zrkadle.
Majte pekné dni
Blog
Komentuj
12 komentov k blogu
1
kittyboo
4. 11.novembra 2018 20:54
7
Dosť som sa v tých slovách našla... Myslím, že veľa ľuďom otvorí oči, keď si prejdú niečím veľmi bolestivým, keď zažijú na vlastnej koži, čo je to depresia, keď sa musia zmieriť s nenávratnou stratou nenahraditeľnej osoby... Až potom si človek uvedomí aké malichernosti a banality každý deň riešime, míňame na ne drahocenný čas a energiu, a prehliadame skutočne dôležité veci. Krásny blog.
11
Stačí len prísť a osvojiť. Ale musíš sa o mňa potom starať!
Napíš svoj komentár