Prídeš po mna, najprv sa nepozries, iba povies, že sme ako cudzi ľudia. Ah, zlatko, ako si mi chýbal. Čo mám povedať? Ako sa reaguje, keď si niečo spravil hrozne zle a niekto ta ma tak rad, že ti to odpustí a nevracia sa k tomu? Len sa na teba pozerám a usmievam. Chceš sa sústrediť na šoférovanie, tak mám rozprávať ja. Vzdy si ma chcel počúvať a ja som chcela byt ticho. Teraz chcem rozprávať, ale neviem ako.
Ideme kúpiť víno, lebo vies, že chcem. “ a čo ešte chceš? A toto nie? A tamto si dáš?” Nehovoris sladké veci, nevolas s prianím dobrého rana, neoslovujes ma zdrobnenymi slovami, lenže vzdy vies byt pozorný aj potichu. Gestikou, tým, ako sa staráš, aby mi nič nechýbalo. Sadnem si u teba na miesto, kde som si vzdy sedela, otvorím si víno, nájdem si pohár a pockam, kým mi povies, aby som tvoju fľašu dala fo chladničky. Viem, že to tak máš rad, ale viem, že mi to chceš povedať. Potom mi kde-tu spadne mikrocastica jedla, ktoré jem a ty sa akože extrémne nahnevas, lebo vies, že milujem tvoje obsesivne upratovanie, tak to vzdy zveličiš. “ rad to pri tebe robím, leno potom sa smejes”...smej sa, jak sa čudujem, smej sa ako bojujem..len sa, prosím,smej.
Vzdy, kedpozriem na hodiny, je mi viac a viac smutno, lebo čas s tebou sa tento raz konci a nebude sa opakovať vzdy, keď chceme, lebo...lebo mne to s ľudmi vôbec nejde.
Hovorím si, že je čas otvoriť svoje rany a začnem” vies, keď som ti povedala, aby sme sa už nevideli a potom 7 mesiacov ostala ticho...”nechaj to tak, Táňa”...”nie, nie...vies... ja neviem, čo som mala spraviť”...”možno všetko okrem toho, čo si spravila”
Posrala som to. Zo strachu, z vydesenia, z nejasnosti, z dôvodu prace..z dôvodu, že stále chcem viac, ako mám. Lenže tersz mám menej. Tá najjemnejšia pokožka sa totiž už nedotýka mojej. Tie bozky, ktoré odmietaš už nie sú tie, ktoré ti so smiechom o chvíľu predsalen dám.
Chcela som ti povedať, že som spravila chybu, že mi hrozne chybas, že ta chcem mat pri sebe, že už nechcem utekať, že už sa nechcem báť, že milujem tie tvoje divnosti, že ta chcem čakať, keď meskas, že chcem zase po pár pohároch vina ležať s tebou v posteli a smiať sa, aký si vážny. Chcem sa smiať, lebo viem, že taký nie si. Chcela som ti povedať, že ma to mrzí, že to bolo sebecké, že chcem zase počúvať tu tvoju hudbu, ktorá ťahá uši. Že mi nevadí žiť v tejto krajine, keď to bude s tebou. Že žiadna práca nie je dobrá, keď v mojom živote nie si ty, že vonias ako domov. Chcela som ti povedať, aby si ma znova objal, že ked mi povies ahoj láska, cítim sa ako princezná. Chcela som ti povedať, že sa nechcem hrať, že ta chcem so všetkým čo máš a nemas, so zlým, dobrym, boľavým. Chcela som ti povedať, že ta lubim.
Nemám na to ale právo, lebo ty si už za bolesťou, ktorú som po sebe nechala.
Že nikdy nie je neskoro, to je uplna blbosť.
“Pod, odveziem ta, pôjdeme na obed, chcem byt ešte s tebou. A Táňa, prestaň už na to hovoriť nie.”
Prechádzam sa po tvojej kuchyni, placem a chcem byt už doma. Lebo teraz, keď vyjdeš z kúpeľne, nepriblížim sa k tebe, neobjimem ta a nepobozkam na krk, lebo toho som sa vzdala dobrovolne.
Niektoré chyby bolia viac ako iné. Budem ti tu písať až dovtedy, kým to prestane boliet.
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
1
vreskot000
20. 12.decembra 2020 17:28
si si istá že to prestane bolieť?
3
Moje smutne je akoze realne smutne, nie ironicke smutne. Bolelo ma to aj za teba.
Napíš svoj komentár