A prišlo to! Dlho očakávané zvesti priamo z veľkej matičky slovenských miesta a obcí, z Bratislavy. A tak som trošku vytešená. Momentálne odomňa úsmevy nečakajte, vravím, že som vytešená. Aspoň na malú chvíľku. Keď sa nepozeráte. Aspoň vtedy hádam môžem byť. V mysli sa mi vynorila tá veľmi múdra veta, že umením človeka je vyčarovať úsmev na tvárovi vtedy, keď je ti do plaču. Ale PRD! To už mi je len umenie! Umenie je jasne dať všetkým najavo čo a ako. A je to tak! Pretože to neviem. A je to vonku. Fúúúú, odľahlo mi. V pravom uchu. Odkedy som si bola zaplávať, mám v ňom ešte piesok. Tie piesočné vlny fakt stoja za to. Chcem leto. Ja chcem vždy to, čo nemám. To je asi také komplexne komplexné vyjadrenie. Vzťahuje sa minimálne na 75% ľudskej populácie. A to si myslíme, že sme niečo vyššie položené. Vyššie. Vyššie. VYŠŠIE!
A tak si Zuna utrela slzy a zvrtla sa na päte. Nočné prechádzky v ohlušujúcom tichu neobľubovala, no nič iné jej nezostávalo. Keď už ju tam nechal tak stáť. Typ(olog)ický gavalier tohto storočia. A to oslovenie. Kamarátka moja. V týchto chvíľach si želala poznať ho menej. Pretože takto nevedela, či to myslí vážne alebo len tak zo žartu ako mal vo zvyku. Pomyslela si, že niekedy by jej bolo fakt lepšie bez mozgu a jeho hlúpeho hlasu vyvolávajúceho nové a nové záhady, ktoré si žiadali okamžité vyriešenie. A tak išiel čas za časom a pred nimi električky. Mohli sa držať za ruky. Bolo by to také ideálnejšie. Takto to bol len on, vlhký chodník a ona, žiariace nočné slnko v splne. Golier kabátu si pridvihla a vlasy dala za ucho. Potom si uvedomila, že sa sama sebe nepáči, keď ich takto má. No bolo už neskoro, keďže si ruku dala do vrecka. Do rytmu krokov si prehrávala Keane a občas sa neovládla a využila prázdnotu ulice. Tiché tóny v najväčšom piáne akého bola schopná. A predsa je tma najhlučnejšia vec na svete. Opäť sa v tom utvrdila.
Ešte by som rada zaznamenala včerajší prenasledovačný pocit. Pocit, že nie som tam, kde mám. Totálne nepochopenie konania v priestore a čase. Pretože ja som nemala byť tu. Ja som mala byť niekde inde. Niekde... Fakt zvláštne. Doteraz sa mi to nestalo.
Hm. Ako pozerám, fakt sa potrebujem občas len tak vyjašiť s písmenkami a myšlienkami. Občas
)
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
aj tak je v BA posol. minimálne dobrých správ.