....rozhovor Mendesa a Vincenta van Gogha.....

Kto skutocne chce vediet kym som, mal by si precitat tento kratky uryvok z knihy Smad po zivote od Irvinga Stone, kedze ma velmi tato kniha ovplyvnila v mojom dalsom zmyslani.....
(ospravedlnujem sa za diakritiku zas... interpunkcia zas je ako tak )



"Umrel v biede a potupe," povedal Mendes, ked presli okolo stareho domu, a ani nezvysil hlas.

Vincent nan vrhol rychly pohlad. Mendes mal dar preniknut k jadru problemu prv, ako bol vysloveny. Tento clovek bol hlboko receptivny; co sa povedalo, ponaralo sa v nom do bezodnych hlbok, a tam to premyslel. U stryka Jana alebo ujka Strickera slovo narazilo na uzavrety mur a ihned odskocilo pod samymi ano a nie. Mendes zakazdym ponoril myslienku do hlbokej studnice svojej zrelej mudrosti a az potom ju vratil.

"A predsa neumrel nestastny," povedal Vincent.

"Nie," odvetil Mendes, "vyslovil vsetko, co chcel, a poznal hodnotu toho, co stvoril. Bol jediny, kto ju v tych casoch poznal."

"A stacilo mu, ze ju sam poznal? A co ak nemal pravdu? Co ak ho svet pravom zaznaval?"

"Nezalezalo mu na tom, co si svet mysli. Rembrandt musel malovat. Vsetko jedno, ci maloval dobre alebo zle; malovanie ho drzalo na nohach ako cloveka. Najvacsia hodnota umenia, Vincent, je v tom, ze dava umelcovi moznost vyjadrit sa. Rembrandt naplnal ciel, o ktorom vedel, ze je jeho zivotnym poslanim, a to mu bolo vnutornym opravnenim. Aj keby jeho praca nestala za nic, bol by tisic raz stastlivejsi, ako keby umlcal svoju tuzbu a stal sa najbohatsim obchodnikom v Amsterdame."

"Rozumiem."

"Je celkom vedlajsie, ze Rembrandtovo dielo dnes prinasa radost celemu svetu," pokracoval Mendes, akoby sledoval nit vlastnych myslienok. "Ked umieral, jeho zivot bol uzavrety a uspesny, hoci ho vohnali do hrobu. Kniha jeho zivota sa zatvorila, a bola to krasna kniha. Zavazila jeho vytrvalost a vernost myslienke, nie hodnoty jeho diela."

"Ale ako ma mlady clovek poznat, ci si volil spravne, mijnheer? Co ak si mysli, ze musi v zivote dosiahnut cosi zvlastne, a az potom pozna, ze na to nema schopnosti?"
................................
Kracali v priatelskom mlcani a vietor im odvieval ponad plecia dym.

"V nicom si nemozete byt naveky isty, Vincent," ozval sa Mendes. "Mozete mat len odvahu a silu konat, co pokladate za spravne. Mozno sa ukaze ze ste sa mylili, ale predsa ste to vykonali, a to je dolezite. Musime konat podla najlepsich prikazov svojho rozumu a potom prenechat Bohu, aby posudil konecnu hodnotu. Ak ste si v tejto chvili isty, ze chcete sluzit Stvoritelovi takym alebo onakym sposobom, potom je tato viera vasim jedinym vodcom do buducnosti. Nebojte sa spolahnut na nu."

"A ak na to nemam predpoklady?"

"Na sluzbu Bohu?" Mendes na neho pozrel a placho sa usmial.

"Nie, myslel som na predpoklady stat sa akademicky vzdelanym duchovnym, aki vychadzaju z univerzity."

Mendes sa nehodlal dotykat Vincentovho specifickeho problemu; chcel s nim predebatovat len jeho vseobecnejsie stranky a nechat mladika, aby sa rozhodol samostatne. Vtom uz prisli k zidovskemu cmiteru. Bol to velmi stary cmiter, stalo tu plno starych nahrobnych kamenov s hebrejskymi napismi, rastli tu bazy a kde-tu aj vysoka, tmava trava. Pri parcele vyhradenej da costovskej rodine stala kamenna lavicka. Sadli si na nu. Vincent odlozil fajku. V tuto vecernu hodinu bol cmiter opusteny; nebolo pocut ani hlaska.

"Kazdy clovek ma svoju vnutornu pravdu, istu vlastnost charakteru, Vincent," rozvravel sa Mendes zahladeny na hroby svojich rodicov, ktori tu lezali bok po boku, "a ak sa jej pridrza, vsetko co robi, dospeje k dobremu cielu. Keby ste boli ostali obchodnikom s obrazmi, vasa vnutorna pravda, ktora vas robi tym, co ste, spravila by z vas dobreho obchodnika. To iste plati o vasom ucitelstve. Raz sa plne vyjadrite, bez ohladu na to, ake prostriedky si zvolite."

"A ak nezostanem v Amsterdame a nebudem duchovnym z povolania?"

"Na tom nezalezi. Mozete sa vratit do Londyna ako kazatel, mozete predavat v obchode alebo stat sa brabantskym sedliakom. Hocico budete robit, budete to robit dobre. Viem, z akeho materialu vas vykresali, a som si isty, ze je to dobry material. Azda si neraz v zivote pomyslite, ze spejete k neuspechu, ale nakoniec sa vyjadrite, a to bude ospravedlnenim vasho zivota."

"Dakujem, mijnheer da Costa. Pomohlo mi to."

Mendesa striaslo. Kamenna lavica na ktorej sedel, ho chladila a slnce uz zapadlo za more. Vstal. "Pojdeme, Vincent?" opytal sa.

 Úvaha

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu