Ja

Ja… uvedomila som si, že je to možno len sen. Opäť jedna z tých krutých predstáv nášho podvedomia. A my – trpitelia mučenia naším srdcom len tíško plačeme a rozmýšľame. Mnohokrát je to o tom istom stále dookola. So slzami v očiach sledujem okoloidúcich šťastných ľudí. A to ma dojíma ešte viac. Ešte viac začnem premýšľať o živote a jeho zmysle. Vždy skončím pri tom, že je to všetko o láske. A klamstve.

Často mám pocit, že aj napriek dokonalým presviedčaniam o nepravosti mojich myšlienok ma nikto nemá rád. Možno je to aj tým, že som sa už veľakrát popálila. Hlavne v priateľoch. Zradili ma tí, od ktorých by som to najmenej čakala. A to je najhoršie. Dôverovať a sklamať sa. V priateľovi, rodine, chalanovi, babe... je to úplne jedno. Niekomu otvorím svoje srdce a myseľ a on to chytí a zahodí... len tak, bez upozornenia. Ešte sa pri tom aj smeje. A díva sa mi do očí. Drží srdce v rukách, trhá ho na miniatúrne kúsočky a s úsmevom tvrdí, že to on nebol. A nedokážem ho viac obviňovať. Pozriem sa na neho. Možno poslednýkrát a... nechám mu svoje srdce, otočím sa, slzy mám na krajíčku. Za mnou doznieva jeho hlas a otázka, či sa vážne mienim urážať. Zakričím, že nie som urazená a potom už len kráčam ranená najhoršou zbraňou na svete – klamstvom, podrazom od priateľa.

Rozmýšľam o tom stále dookola. Zas a znova. Prečo ja? Nik neodpovedá, nik ma neľutuje, pretože to nemám komu povedať. Všetci sú preč, keď ich najviac potrebujem. Možno nie fyzicky, ale nedokážu pochopiť, čo im hovorím. Nečítajú medzi riadkami a preto obviňujú mňa. Nie priamo, ale jemnými otázkami, aby som si myslela, že ma ľutujú. Odoženiem ich od seba so slovami, nech ma nechajú na pokoji a že nič nechápu. A zas obviňovanie, či sa musím stále urážať... zas nikto nechápe. Urazenie a hnev je rozdiel. Pritom možno ani nehnevám na nich, no oni to tak cítia. Moje myšlienky sa točia okolo mnohých vecí. Rozmýšľam o všetkom zlom, čo som doteraz zažila. Viem, že to nie je dobré, ale nedá sa to zastaviť.

Sedím na moste. Dívam sa pod seba na to, ako vodné víry strhávajú všetko so sebou. Navonok som už ukľudnená, neplačem a dokonca sa aj usmievam. No vnútri v mysli si znova a znova premietam tých hnusných pokryteckých ľudí. Ostalo mi málo kamarátov. A ešte menej skutočných. Takých, čo im dôverujem. Vlastne taký už asi ani neexistuje. Rozhodla som sa byť sama sebou aj napriek všetkému. Budem však navonok silná a krutá, nech si nemyslia, že ma zraní hocičo. Aj keď to o mne už vedia. Zocelím sa, vstanem a začnem odznova. Budem bojovať. Za seba a priateľstvo. Ale na to treba, aby si aj iní uvedomili, čo robia...

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu