Po skončení vyučovania sa ide domov, cyklus sa znova opakuje. Na začiatku, lebo dnes to bolo iné, ako zvyčajne. Boli sme v bare, trošku som si vypila s ostatnými, kým ku mne neprišiel spolužiak, že ma ide s niekým zoznámiť. Bola to celkom milo vyzerajúca žena s nejakým chlapíkom. Hneď som sa im prihovorila, všetko bolo fajn. Zatiaľ. Znova sme si vypili, ale ja už som sa brzdila, ostatní ani veľmi nie. Žena si ale vypila trošku viac ako vládala a všetko v bare to ošabľovala. Aj mňa so spolužiakom Martinom – to on ma zoznámil s tým pánom. Išla som teda na toalety, že to umyjem, nech mama nevidí. Prišiel za mnou ale ten milý pán, s ktorým ma zoznámil Martin. Začal mi pomáhať s čistením, zobral vreckovku a začal mi utierať tie zvratky. Nebolo toho veľa, ale nechať som to tak určite nechcela. Muž však svojou vreckovkou začal siahať až tam, kde tie zvratky neboli a boli to...Veď vy viete aké miesta pod bruškom. Okamžite som sa zháčila, že čo to robí, ale jemu to nevadilo. Pokojne to opakoval, až kým som ho neudrela. On sa naštval, sotil ma a mňa obilo o stenu. Chytil mi ruky a začal vyzliekať. Už mi pomaly dával dole podprsenku, ja som kričala a snažila sa brániť, no ten muž bol silnejší. Smial sa. Ja som plakala. Môj krik nikto nepočul, hudba bola hlasná a on mi aj tak zapchával ústa dlaňou. V tom dnu vtrhla spolužiačka, čo ma ovracala. Vyzula si topánky a začala podpätkami pichať muža to chrbta. Na to, že bola opitá to bol dobrý nápad. On ju len ťahom jednej ruky odsotil , ale ona zase vstala a zase začala bojovať svojími opätkami. Muža to už fakt naštvalo a tak sa otočil, schytil tú babu za blond vlasy a udrel jej hlavu o umývadlo. Za ten čas som ja utiekla s plačom cez celý bar, nikto si ma nevšimol. Utekala som domov, bolo mi jedno, ako sa tam dostanem, vedela som len jedno: dostanem sa domov. Cítila som tlkot srdca až v ušiach, behala som a behala. Domov som dorazila asi o dvadsať minút, naši už spali a ja som išla do izby.
Zavrela som sa tam a neodlíčená a stále ovracaná som si ľahla do postele, kde som sa vyplakala. Ležala som tam asi tri hodiny a stále si opakovala ten istý príbeh. Zaspala som asi okolo piatej ráno. Zaspala som do školy. Doma ma nikto nezobúdza, otec už o šiestej odchádza (čo ja vstávam) a mama vstáva o siedmej. Tak ja som sa zobudila o pól siedmej. Ani som nejedla, nemala som chuť. Jednoducho som sa obliekla a snažila la včerajšiu noc zabudnúť. No pri Eme to až také ľahké nebolo, lebo vždy pri otázke typu: A už si to s niekým robila? My včerajšok napadol stále. Po škole som išla rovno domov a von som nešla. Celý večer som bola zavretá v izbe. A tak to bolo asi mesiac. Moja trauma sa odvtedy zmiernila, už na to ani nemyslím, len si sem tam spomeniem. Von chodím už znova tak často, ale nepijem. A tak sa môj zaujímavý príbeh končí...
P.S - všedko čo je tu je vymyslené, nemá to nič spoločné s realitou. Postavy su vymyslené, celý príbeh je vymyslený!
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
2
nuž, môže to byť vymyslené, ale je to realita, tak či onak... takéto veci sa stávajú dosť často...
Napíš svoj komentár
A to je dobre, lebo to znamená, že si to podala dôveryhodne