EŠTE ĎALŠIA ZLÁ SPRÁVA, AVŠAK ÚSMEV MI Z TVÁRE NEMIZNE

Moji rodičia ma často doma vidia, ako si do počítača prepisujem všetky svoje básne.Sestra mi nedávno povedala, že sa mám na ne vykašlať, že mi to do života nič nedá.Chce mi dobre, to ja viem, ibaže nechápe, že nimi by som mohol pomôcť mnohým ľuďom, už len keď ich poteším alebo by som takýmto spôsobom mohol zmeniť ich život.Veď keď človek otvorí svoje srdce, využije šancu a pokúsi sa zmeniť svoj život.Keď budeme filozovať nad tým, prečo básne existujú, objavíme jednu nádhernú vec.A to ani zo začiatku nemusíme veriť! Ja si svoje básne chcem odkladať a po určitej dobe si ich čítať, pretože mi niečo môžu dať.Spomienky, výzvy do boja...Niekto to nechápe a je to hlavne človek, ktorý nemá rád poéziu.Moja sestra.Otcovi som raz ku narodeninám napísal báseň a on povedal:"Myslel som, že tvoje básne nebudú také dobré.Niečo na nich je."A povedal to s absolútnou otvorenosťou a myslel to vážne.Len oni majú dnes obavy, že tým zverovaním sa papieru s láskou si myslia, že mi to ubližuje.Ono mi premýšľanie nad láskou tak či onak ubližuje a písaním ju len akoby "zhmotňujem".Takže v konečnom dôsledku je jedno, či píšem alebo nie.
Napriek tomu, že moja rodina ma v tomto úplne nepodporuje, nemienim sa písania vzdať, pretože to je môj život.Nedokážem bez toho žiť.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu