keď riadky úprimnosti mažem,
ale musím sa vrátiť na zem,
nedostanem sa ďalej snom.
Keď na lásku už písmenka nenachádzam.
keď smútok mi v duši rastie.
keď svetlo v diaľke už nesvieti.
keď už nevráti sa štastie.
Čo ako sa bránim ľudstvo si ma podmaňuje.
Nepriateľ zo smiechom do očí mi pľuje.
A prečo nie kopnime si, veď už aj tak leží.
pokúša sa vstať? Trať svoju už nedobeží.
Tak zdola hľadím,
na vás tam hore
a zdá sa mi to choré,
že som chcel byť ako vy.
Už viem že svet je krutý,
prišiel som si na to sám,
a prežil som si život ľúty,
no zadarmo ho nepredám.
Báseň
Komentuj
4 komenty k blogu
1
maryostler
31. 3.marca 2008 14:18
veľmi pekna basen.. aj ked kruty namet.. ale zda sa pravdivy..
2
mas talent a ako sa zda tak aj blby zivot... neboj sa nie si sam... tam dolu nas lezi viacej
4
smutne krasna basen...proste vyjadril si slovami pocity mnohych ludi si myslim, ze velakrat sa stane ze sa vela ludi citi ako ti dole...naozaj krasne
Napíš svoj komentár