Rozchod ... Part 1

„Mám ťa rada.“ Ozvalo sa mladé dievča keď sedelo so svojím chalanom na lavičke. Bol krásny no chladný deň. Obaja sa klepotali od zimy. Usmial sa a povedal aj ja teba. Pre oboch to bol krásny deň. Boli spolu, neriešili žiadne problémy ktorých mali dostatočne, aj napriek tomu že boli spolu len nejaké štyri týždne. To že tam bolo až toľko problémov ona netušila. Aspoň zatiaľ no dozvedela sa to, a dozvedela sa to hneď na druhý deň.
Stretli sa, nedal jej pusu, neusmial sa. Nevedela čo sa deje. Mesiac mu osvetľoval tvár, inak bola všade tma, Dunaj ticho tiekol vedľa nich a bolo počuť len ruch Bratislavy. Pozrel na ňu a povedal že je koniec. Rozplakala sa. Jej slzy padali na zem, zem ktorá zrazu nebola vôbec pevná. Ľúbila ho! A on tam len stál a vravel niečo čo nepočula, čo síce pokladala za dôležité no radšej sa sústredila na to aby zem pod ňou zostala pevná. Pozrel na ňu objal ju. Pár sekúnd sa jej zazdalo že sa nič nestalo, nič neskončilo, no keď ju pustil pozrel na ňu povzbudivo sa usmial, musela odísť. No on vedel že ju nesmie pustiť pretože by sa jej niečo mohlo stať. Sedeli spolu v tichu ani jeden sa nezmohol na slovo. Keď videl že prestala plakať vstal a odišiel. Ona zostala sedieť a rozplakala sa. Nevedela ako dlho tam sedela v hluku Bratislavy a hluku jej vlastného vnútra ktoré kričalo. Pozorovala vodu ako si bezstarostne tečie. Bola jej zima no nevedela sa odtiaľ postaviť pretože ak sa postaví bude to znamenať koniec. No po chvíli sa zdvihla a odišla.
Na druhý deň po zazvonení budíka musela vsať a ísť do školy, s vedomím že ho tam stretne, že sa na neho bude musieť pozrieť, že on sa pozrie na ňu a že to všetko čo bolo je už len spomienka. Už mu nebude môcť dať pusu, už ho nebude môcť objať keď jej bude nanič, už nebudú spolu. Zrútila sa. Spadla na zem a plakala nemohla sa ani pohnúť nemohla myslieť, nemohla nič. Len plakala a sedela na zemi, netuší ako dlho tak sedela. No postavila sa a povedala si že musí byť silná. Obliekla sa a išla do školy.
Keď ho stretla jej úsmev ktorý sa ráno donútila vyčariť, zmizol. Tá bolesť ktorá ňou prebehla sa nedá opísať slovami. Pozdravil ju ona odpovedala slabým úsmevom a išla čo najrýchlejšie preč. Zabočila na záchody zavrela sa a rozplakala sa. Nemohla byť viac osamelá ako v tej chvíli. Popísané steny záchodov rôznymi srdiečkami a menami ju obklopovali a bolo to, to jediné o čo sa dalo oprieť. Nebol tu nikto kto by bol jej oporou a komu by sa vyplakala na rameno. Keď došla s takými červenými očami do triedy jej kamošky to chápali, no krátke objatie a slová to bude dobré, jej nepomohli. Po škole ju volali von no ona nemohla už ďalej, nevedela niesť ten umelý úsmev, už ďalej nemohla znášať tie trápne povzbudivé frázy typu to bude dobré alebo neboj sme tu pre teba.

 Vymyslený príbeh

4 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu