Vtedy sa maska obráti dovnútra a z obalu vznikne nádoba. Ako jed začnú hlavou prúdiť odrazy myšlienok, ktoré napodobňovala tvár, ale pretvárka existuje predsa preto, aby niečo popierala a skrývala. Ako zrkadlo, čo prasklo, stále ovláda svojho nositeľa a v prieniku odrazov z črepín skla sa zlievajú kvapky jedu, ktoré sa šíria po celom tele. Búšenie srdca, buch, buch, pichnutie, seknutie v hrudnom koši. Žilky a tepny, ktoré sa príliš rýchlo a silno stiahli. Kontrola dychu. Len chvíľku vydržať. Ono sa vylieči. Ten pocit nesmrteľnosti predsa nemôže klamať. Sám sebe predsa nemôžem klamať.
Boli štyri hodiny ráno, keď som si uvedomil, že moje srdce začalo kôrnatieť. Kôra sa začala šíriť sprava, spolu s odkysličenou krvou. Viem to, pretože kôra tvoriaca moje srdce začala oslabovať ostatné tkanivo. Ten kúsok môjho srdca, ktorý je ešte živý, je slabý ako huba. Do zvyšku môjho ležiaceho tela tlačí krv so zašpineným kyslíkom a tá sa vracia naspäť čierna, akoby mi krv v tele viedli riasy. Neviem to riešiť. Keby som sa snažil dostať zo seba von všetky moje neživé súčasti, ostala by zo mňa len krabica, ten obal, ktorý sa ako zlomyseľné tetovanie nedá odstrániť.
Celé noci neviem spať. Noc je najhoršia, pretože človek nemôže sledovať filmy, obnovovať správy na internete a tváriť sa, že sa pred priateľmi pretvaruje. Občas mám pocit, že šťastie je tá rohovina, ktorá mi znehybňuje srdce a chcem ho zoškrabať dole. Je to totiž falošné šťastie. Je to šťastie, ktoré chce, aby som bol nešťastný. Radšej márnu slobodu, než sladké jarmo. V týchto momentoch si posýpam srdce agarom a svietim naň lampou, nech tá hliva obrastie a zožerie ten zarastený nechet, čo ho trhá na kusy.
Kľud trvá vždy len zopár hodín.
Kto by sa chcel kymácať životom ako chodiaca hubovina?
Kto by chcel žiť ako kus nechtu?
Nedá sa utiecť nikam. V každej izbe, kde zaťahujem rolety, aby dovnútra nevleteli osy a netopieri, ktorí ma prenasledujú, sa objaví v strede hniezdo a znovu ma tie beštie bodajú a šticujú. Vytrhávajú mi z tváre kusy kože a ja si ju musím zdĺhavo rekonštruovať, na úteku, v autobuse a vo vlaku. Ale vždy nakoniec aj tak bolí.
Nad ránom bolí najviac. V srdci sa mi medzi hubou a rohovinou usídlilo hejno húseníc, ktoré v noci vyliezajú naklásť vajíčka a vyhrýzť hnis z rán na tvári. Alebo to vyhryzávajú svaly? Ani neviem. Viem len, že tie húseničie myšlienky hryzú. Nech. Už som vravel, že tú stupídnu masku na svojej tvári neznášam. Len nech ju dotrhajú. Vždy sa ukáže, že pod ňou v skutočnosti existuje ešte jedna. Len keby to tak nebolelo.
Je noc a neviem zaspať.
Ako utiecť niečomu, čo nosím vo svojom vlastnom skôrnatenom srdci?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár