- Bum! Tresk! - ozvali sa dve silné rany za sebou. Zrazu sme zrýchlili. A vtom ďalšia! S Benom sme vyskočili. Zrazu celý autobusom zalial hustý dym.
- Pani Donnerová?
- Áno, u telefónu.
- Dobrý deň tu riaditeľka Makespeová.
- Dobrý deň, pani Makespeová, deje sa voľačo?
- Pani Donnerová, musím vám so smútkom oznámiť...
- So smútkom? Čo sa deje?
- Že výlet do Londýna mal haváriu.
- Prosíííííííííííím? A...a..sú v poriadku?
- Neviem, pani Donnerová, nič nevieme. Ale bola by som rada keby ste, ak môžete, prišla do školy.
- Idem, samozrejme, hneď som tam.
-A-a-adria-a-a-n - pomaly som sa prebúdzala. Kde som to? Prečo hapkám Adrian? Kde je Adio? Mám oňho veľký strach. Cítim ako keby s ním bolo zle. Veľmi zle.
- Stellka, - zbadala som pred sebou vystrašenú mamu.
- Kde som to?
- V nemocnici. Nespomínaš si? - Nespomínam si? Počkať, ako to bolo? Išli sme na výlet. Do Londýna. A potom sme... Už viem presne čo sa dialo.
- Stella, nespomínaš si? - zopakovala ešte raz mama.
- Spomínam...A čo je s deckami?
- Stella, neviem, ja tu strašný chaos.
- A vieš aspoň čo je s Adrianom? - cítila som stále tu bolesť v nohe. Ale nohu som zafačovanú nemala.
- Operujú ho.
- Mami? Že mám niečo s pravou nohou?
- Nie, doktor nič nevravel prečo?
- Cítim v nej bolesť, silnú bolesť. - napadlo ma jedno. Raz som čítala, že dvojčatá sa takto môžu cítiť. A ten strach, čo cítim. Čo keď je s ním fakt veľmi zle?
Rozhodla som sa, že musím vidieť Adriana. Aj Bena. Pomaly som vstala z postele. Som tu už len na pozorovaní. Veď s otrasom mozgu a zlomenou rukou tu nemám čo nacvičovať.
- Slečna Donnerová kam ste sa vybrala? - ozval sa spoza môjho chrbta doktor.
- Chcem ísť pozrieť brata smiem?
- Smieš, Stella, v poriadku. Ale treba to niekomu oznámiť. Aby sme potom nemali strach, či si neutiekla.
- Jasné. A neviete kde leží?
- Neviem spýtaj sa niektorej zo sestier.
- Dobre, ďakujem.
- Dobrý deň. prosím vás poviete mi kde leží Adrian Donner?
- Na jednotke intenzívnej starostlivosti. Ale tam nemôžete. - Čože? Preboha čo mu je?
- Aha. A Benjamin Parker?
- Izba číslo dvestopäťdesiatosem.
- Dobre kde to nájdem, prosím?
- Druhé poschodie, vľavo.
- Ben? Si hore? - potichu som otvorila dvere Benovej izby. Podišla som bližšie k nemu. Ležal tam len tak, nečinne. Spal. Mal obrovský škrabanec cez celé čelo. Nohu v sadre. Sťažka a pomaly dýchal. Pohladkala som ho po líci. Zrazu otvoril oči.
- Stel - potichu vyslovil.
- Ben, si v poriadku? Bála som sa o teba.
- Neviem, aj ja som sa o teba veľmi bál.
- Stella, Stella,... - začula som hlasy. Tiché, bolestivé... Otvorila som oči. Nič som poriadne nevidela. Pozrela som vedľa seba. Ben bol celý od krvi.
- Stella, - vyslovil po tichu.
- Tu som Ben, to bude dobré. Buď v kľude. Strašne ma bolia obe nohy. A stále čoraz viac. V diaľke som započula zvuky sirén. Ide pomoc. Prosím, zachráňte nás. Nemám poňatie kde sme, ani čo sa stalo. Cítila som, že musím niečo urobiť. Nevedela som čo. Adio? Je v poriadku? Braček! Opatrne som sa nahla dopredu a pozrela na Adriana. Úprimne, vyzeral strašne. Aú! Silná bolesť v nohe ma skolila. Musím si späť sadnúť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár