Z nového bytu som pozerala na staré bytovky.
Odkedy žijem v meste, minimálne raz za polrok sa sťahujem. Niekde vo mne drieme chuť po zmenách a občas sa prejaví tak silno, že odídem. Zatiaľ len v rámci mesta, dúfam, že sa pohnem aj inde.
Popolník som kvôli rodičom skryla, a ešte stále som ho nevrátila na miesto, takže som horiaci špak vyhodila do malého parčíku za panelákom. Neletel dlho, z tretieho poschodia sa nikdy dlho neletí.
Vrtáila som sa do prehriatej izby, ktorú tak udržujem iba preto, že som príliš prispôsobivá. Hoci ja spím takmer nahá, moja takmer priesvitná spolubývajúca sa trasie zimou. Stále. Keby som mala dosť peňazí, kúpim jej saunu, nech sa do nej zabalí a bol by pokoj.
Zase ma prepadla panika zo vzťahov, ktoré nemám, a ktoré by som chcela mať. Tak som na stenu zavesila ešte dva plagáty a nahováram si, že aj takáto malá zmena mi stačí. Že nepotrebujem nič iné, len plagáty čumiace na mňa vo dne aj v noci stále rovnako.
Už by som mala byť v práci, ktorá ma nedokáže uživiť, ale stále tu sedím a snažím sa vypísať zo seba všetky tie nepodarky a životné sklamania. A zase si len nahováram, že mi to pomôže.
Och. Nech sú požehnaní všetci, ktorí, tak ako ja, majú veľa snov a plánov a nikdy ich neuskutočnia. Ktorí bažia po zmene a namiesto toho, aby jej šli naproti, čakajú, kým ona príde sama.
A teraz už hádam môže skončiť sobota.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár