“Rada by som vedela, odkadiaľ sa to v tebe berie, toľká odvaha, že sem prídeš, narobíš rozruch a neporiadok, uvedieš do zmätku toľkých ľudí a potom si len tak pokojne odídeš.”
“To nie je ODvaha. To je POvaha.”
“Ako keby to v tovojom prípade nebolo jedno.”
“Nie je to jedno. Ak by som mal na to odvahu, urobil by som to naschvál. Ale keďže to mám v povahe, robím to celkom nevedomky, ako keď dýchaš, alebo žmurkáš, alebo len tak bez rozmyslenia kýchneš. Neplánuješ to. Iba sa to deje.”
“Mal by si s tým niečo robiť. Pozri sa na Izabelu. Dostal si ju do patovej situácie. Čo bude teraz robiť? Myslela si, dúfala, že z teba niečo bude, že ťa predstaví rodičom, pozve na babkinu oslavu narodenín a ty jej povieš, že je koniec.”
“Ty stále nechápeš? Ty nevieš, prečo som to urobil?”
“Ale áno. Vravel si, že ľúbiš mňa, že si si to rozmyslel, že nevieš plniť očakávania, ale že vieš variť a prať a že si na teba zvyknem, len nech si ťa zoberiem.”
“A?”
“Čo a?”
“Zoberieš?”
“Nemyslím si, že to je otázka, na ktorú teraz viem odpoveď. Alebo neviem vôbec, či na to niekedy odpoveď nájdem.”
“Som zmätený.”
“Nie! To ja som zmätená!”
“Nemôžeš mi aspoň povedať, či mám šancu?”
“Šancu na čo? Že si ma zoberieš? Ako ti to môžem teraz povedať? Nemôžem ti nič sľubovať, keď sama neviem, netuším, akým smerom by sa mohla situácia vyvíjať.”
“No dobre. Ale akonáhle niečo budeš vedieť, aj len maličký náznačik niečoho, hocičoho, dáš mi vedieť? Aj keby sa to uberalo negatívnym smerom?”
“To by som mala. Oboznámiť ťa s mojim rozhodnutím. Veď sa to nebude týkať iba mňa.”
“Dobre. Môžem teraz odísť?”
“A čo bude s Izabelou? Povedal si jej, že o chvíľku prídeš. Musíš jej vysvetliť, že na tú oslavu nepôjdeš. Aby s tebou nerátali pri obede a neobjednali o porciu naviac.”
“Nehcem sa tam vrátiť. Nemôžeš jej to povedať ty?”
“Dobre. Ale neskôr sa jej tiež ozvi a ospravedlň sa jej. Bola na teba dobrá, zaslúži si to.”
“Mylsíš, že by sa naše deti mohli volať po mojich starých rodičoch?”
“Mylsím, že áno.”
“Takže si ma zoberiš!”
“Áno.”
“Netrvalo ti to dlho.”
“Veď ubehla večnosť.”
“To je pravda.”
“Ideme sa porozprávať s Izabelou?”
“Čo jej povieme?”
“Že si to nechcel, že som to nechcela, ale že to máme v povahe.”
“A máš na to odvahu?”
“Iba ak ju máš ty.”
“Dobre.”

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár