(V srdci aj v očiach sa lámu sklá spoznania samého seba. A veľmi to bolí.)

.
.
.

Ľudia.

Mäkkí a zapáliteľní.
Tvarovaní z vosku a medu,
z hmlistých vzorov,
z vyblednutých nápadov,
plánov,
z najrôznejších prianí.

Svietiaci a blčiaci.
Slabí v tele,
silní v hmote,
štíhli aj iní.
Zo snov utkaní a vrhajúci si svoje vlastné tiene.

.
.
.

Sviece.

Zapáliteľné a mäkké.
Blčiace.
Z vosku a tvarov, zo vzorov a nápadov.
Svietia a vrhajú tiene.
Štíhle, rôzne,
silné v plameni.

Každá horí vlastným plameňom.

.
.
.






A povedz, že nie sme ako ony,
že nie sme rovnakí, všetci, čo tu sme.
Že nesvietime, že neblčíme,
že sa občas netopíme a občas nelámeme.
Povedz, že sme silnejší ako ony,
že sme krajší a nebodaj aj múdrejší.

Musel by si klamať.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár