sypú sa dole strmými brehmi môjho mozgu.
kašlú na dopravné značenie.
a tiež milióny zosuvov pôdy, čo vyvoláva každé tvoje nadýchnutie.
možno že je to len jav.
istý a krátkodobý ako slnko vo vesmírnom čase.
preto sa trochu čudujem, že v tom ešte plávam. v tom všetkom a s tebou, lebo nie je to zvyčajné na náš druh.
nie je to zvyčajné vôbec takto držať sa pohromade a pritom vlastne ani nebyť spolu.
ty dýchaš a ja sa rúcam.
a ty si.
a ja nie som.
je to nevyhnutnosť.
ale predsa...
keby sme trochu pozmenili ´tok osudu´.
alebo možno len pootočiť hodinky o pár stupňov.
aby boli aspoň hore nohami.
a až potom sledovať negácie.
mohli by sme si pripomenúť chvíle vytriezvenia, darčekové poukážky a závisti.
mohli by sme prestať komunikovať a len sa dívať. na nuly a na jednotky. na ihly. na pozliepané minúty. na predpovede počasia. na seba.
...
konečne
o nás by to bolo
...
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
funny fellows