Prvý deň som sa ho viac bála, ako on mňa. Jeho nožičky mi pripadali nesympatické a celkovo som nevedela, či to kúše, či je to agresívne a nebezpečné. Pravdupovediac, vždy keď som sa ho dotkla, vystrašene nadskočil. Asi som sa ho bála preto, že on sa bál mňa.
Ubehol pol rok odvtedy, čo som ho dostala. Väčšinou sa vopchal do krabičky od čaju a celý deň z nej nevyliezol (iba keď zacítil čerstvú trávu, aj tú si schmatol a vtrepal ju do svojej skrýše). Povedala som si, že stačilo a so sestrou sme sa rozhodli, že mu kúpime partnerku. Odvtedy žil aktívnym partnerským životom. Snáď až priveľmi. Láska týchto dvoch tvorov priniesla na svet sedem mláďat dokopy.
Smutné je, že viem len o jednom, ktoré možno prežilo. Pri prvom pôrode samička priniesla na svet dve malé. Kto nevie, tak mláďatá morčiat sa rodia chlpaté s otvorenými očkami a po pár hodinách sami behajú za matkou. Sú samostatné tak, ako žiadne iné mláďa.
Žiaľ po prvej skúsenosti som si skoro vyplakala oči. Po dvoch týždňoch nás malé opustili, jedno umrelo za druhým v mojich rukách. Mali čosi ako astmatický záchvat a nedokázala som im pomôcť. Videla som, ako čierne očká osiveli a vedela som, že je už neskoro.
Po pár mesiacoch však samička priniesla na svet ďalšie dve dokonalé detičky (krásne boli). Jedno bolo krémové, dlhosrsté (vyzeralo ako chlpatá gulička) a druhé bolo ryšavé ako líška. Keď dospeli, tak sme Guličku darovali kamarátke (u ktorej to zrejme utrpelo šok a na následky neprimeraného chovania umrelo, no vysvetlite deťom, že zvieratká sa nepučia aj keď pučenie je prejavom lásky.) A druhé sme odniesli do chovlovu.
Zase prebehlo zopár mesiacov a samička priniesla na svet tri mláďatá. Od prvej sekundy sa o ne nestarala a tie neboli schopné prijímať samostatne stravu. Prvé umrelo hneď pri pôrode, ďalšie dve ho po hodinách nasledovali.
Konečne som si uvedomila, že to takto ďalej nejde. Človek sa stará o zvieratko, pretože ho má rád. A keď sa tí dvaja počuli, manželský pár - ako som ich nazvala, začali po sebe pískať a ŕŕŕkať, čo bolo prejavom lásky (keďže sa po sebe naťahovali a tvárili sa, že im to láme srdce, niet o tom pochýb). Do jedného akvária som ich nemohla dať, pretože samička bola čerstvo po pôrode. Rozhodla som sa ich odlúčiť. Zvážila som aj sterilizáciu, ale tá neprišla do úvahy. Okrem toho, žeby spôsobila utrpenie, nie som zástancom toho, čo nezabezpečí príroda.
Odlúčila som ich a samičku po roku darovala ďalej. Keďže som samčeka dostala, rozhodla som si ho nechať. Teraz síce sedí v kúte, ale neohrozuje život svojej partnerky (pretože ani pre samičky nie je správne, keď sú strojom na rodenie detí). Keďže máme malý byt považujem to za najlepšie rozhodnutie a dúfam, že samička bude mať dlhý a šťastný život.
Síce sa snažím od toho odosobniť, ale zlé svedomie ma škrie.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár