Aj tak všetci sú už herci vo vlastnej úlohe klamstiev, nič nové, som rovnaká. Stále ma to prekvapuje?
Aj tak si všetci myslia, že ich klamstvá, podrazy a falošný výraz v tvári je o inom, ako tie z opačnej strany. Preto cudzie hriechy v hube stále musia mať a svoje za chrbtom. Keď sa postavia dvaja vrahovia k sebe tvárami, je jedno či zabili niekoho na sklonku života, alebo perspektívneho mysliteľa. Ich ruky sú špinavé od krvi.
Nedokážem spávať, chcem vrátiť čas. Je mi ukradnuté, koho som sklamala. Nedokážem sa zmieriť sama so sebou. Všetko čomu som verila, je preč. Všetko, čím som si bola istá je stratené. Keď sedím sama v miestnosti, steny, ktoré tvoria domov na mňa akoby padali, kyslík sa niekam vyparil a svetlo lámp sa stráca. Necítim teplo a hrdlo mi zvierajú neviditeľné päste, trasie mnou zima a pramene sĺz, ktoré zanechávali na tvári slané potoky dávno vyschli. Cítim zlosť, ktorá nechce ustúpiť, chytá ma panika.
Dúfam, že svedomie neexistuje, že je to len podvedomie a nikto ma za to nebude súdiť. Chcem sa vyhovoriť sama pred sebou, že to nie je len moja vina, že som bola donútená, ale v skutočnosti som ticho pozerala a spolupracovala, nedokázala som povedať nie, keď sa ešte dalo a z rozbehnutého vlaku sa ťažko vyskakuje aj keď vieme, že konečná neexistuje bez rovnakej bolesti. Bojím sa spomenúť si, či som vôbec cítila šťastie. Aspoň na jeden moment, že to celé stálo za to. Že mi bude odpustené, že som zničila toľko pokusov od tých, ktorí ma naozaj milovali. Ja som len tak jednou vetou zničila ich nádeje, ich snahu, ich sny spojené s mojou úbohosťou.
Dnes sa cítim ako kus hmoty, ktorú tvorí len koža a kosti. Vyzliekam sa, obliekam a zas vyzliekam. Len a len pre seba. Obdivujem obtiahnutú kožu po kostiach. Obdiv? Cítim hanbu a odpor.
Tak ako som doteraz nedokázala nikoho vidieť, zniesť, nedokážem vidieť ani seba.
Záchod
Komentuj
Komenty k blogu
1
sarahdee
16. 12.decembra 2013 14:50
úplne úžasne si to vystihla !
Napíš svoj komentár