V poslednej dobe sa mi zdá, že kamarátstva, už nie priateľstvá, sa rozpadajú. Len tak. Ľudia šmahom ruky hodia do vody príbehy, spoločné smiechy, spoločné bytie.
Prečo? LEBO.
Lebo sú príliš sebeckí, aby pochopili, že svet sa netočí okolo ich pevnej hlavy, ktorá je tak neskutočne tvrdohlavá, že ani pád z ega by im nespôsobil smrteľnú fraktúru lebky. Ich škoda.
Lebo sa im chce. Možno ráno vstali už s tým, že dnes zničia niekomu deň. Možno si vymysleli vlastný problém a chcú patetizovať každú drobnosť, ktorú dodnes pokladali za cnosť, či malú drobnôstku a tým sa niekoho charakter mení na bezcharakter.

Zaujímavé, ako niekto dokáže pretočiť koleso a otočiť svoju chrbtovú kosť do opačnej strany. V smere vetra, pretože plávať s vetrom je lepšie ako proti nemu. Možno sa nikdy nikam nedostaneme týmto štýlom, ale čo ak je lepšie ísť s niekým proti všetkým, proti vetru.
Dospievame a vlastne, stále sme na tej istej hranici, pretože v každom veku si pokrútime hlavou nad niekým, kto je pre nás absurdný. Priateľstvá sa vyvíjajú a narastajú, niektoré sa zmenšujú, až nakoniec zaniknú. Je to taká tichá zmluva o tom, že si nevyhovujeme. Tak načo zahrať dramatický záver so slzami a odutými lícami!
Neskutočne sa mi chce zvracať z ľudí, ktorí sa bijú do pŕs,
-som obetavý a toto je vďaka?
-málo som ti dal?
-kvôli tebe som vtedy nešiel/neurobil.......
-keby som to vedel skôr, už nikdy..
To, že sa niekto obetoval rovnako pre druhú stranu je už len tieň minulosti, samozrejmosť, alebo to už ani pravdou nie je?
Načo robíme veci v priateľstve, keď nie sme presvedčení, že to raz oľutujeme a prečo to vlastne ľutujeme? Veď sme to v danej chvíli pokladali za rozumné, alebo sa chceme nazvať zaslepencami? Načo sa zbytočne obetovať a tým pádom zhadzovať, lebo ak niekto raz použije pri hádke niečo podobné, tak jednoznačne zhodí vlastne sám seba.
Keď niekto použije argument o využívaní. Pomáhať zo srdca a niekomu podať pomocnú ruku s tým, že sa mu robí hlboká ryha na čele? NAČO!

Priateľstvá sú príliš dôležité, aby sme živili tie, ktoré pomaly odumierajú udusením nekonečnej zloby, nenávisti a ťažkého svedomia.
Mimochodom, ešte sa mi nikdy nestalo, aby som po sto rokoch obnovila s niekým priateľstvo a mohla si povedať, "tak on/ona sa naozaj zmenil", skôr sa mi stáva "už znova chápem, prečo som toto priateľstvo zahodila medzi zbytočnosti".

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár