vlasť sa mihá krásou,
a moje srdce unavené
zabúši radosťou.
Lúky sa zelenajú začínajúcou jarou,
ale neni to mojím rajom.
Je to vlasť moja,
ale neni mi až tak srdcu svoja.
Idem chodníčkom kľukatým
Zavedie ma za niečim bohatým?
Zrazu sa objavý Vtáčnik,
ale ba to sú Tatry
nohy sa mi podlomia
a som šťasný.
"Tatko!"
volá ma dakto.
Je to moja dcéra múdra,
Ktorá roní slzy
ako polievajúca krhla.
"Otvor oči!"
Ja ich neotvorím
zacítil som ruku mojej milovanej.
Otočím sa k nej,
a ona s úsmevom ma ťahá do neznáma.
Už som zistil ,čo sa deje
moje srdce ma pomaly nehreje.
Ja som iba stihol povedať:
"Neplač dcérenka moja , je čas smrť preklínať.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár