Sylvia vyšla z výťahu a šla sa prezliecť do šatne. Nechápala, čo Primára na Petrvi tam dráždi a znepokojuje. V tom spise musí byť niečo o čom vie len on a nechce o tom nikomu vravieť...
Peter ležal stále v rovnakej polohe. Sedela nad ním jeho sestra. Jeho matka sa prechádzala okolo okna a plakala. Sestra sa usmievala. Tenké prúžky svetla od okna sa jej odrážali od zlatistých vlasov, čo jej padali do detskej tváre. Otec sedel v rohu, rukami si objímal skrčené nohy, oblečený stále v tom istom starom nedeľnom obleku. Hlavou búchal do steny. Otvárali ústa, sestra k nemu hovorila, matka nariekala, otec niečo mrmlal, pochvíli okríkol matku... Petrovi sa v očiach zablysla slza. Celý týždeň vypľúval tabletky, bolo ich presne sedem, schovaté v dlani. Celý týždeň neroztvoril päsť a nikomu sa to nezdalo divné... začal zhlboka dýchať, sestra ho hladila po tvári a po čele jej tiekol pramienok. Nádhený, priam dokonalý potôčik sa vynímal na jej detskej tváričke. Takmer sa nekľukatil, nemala žiadne vrásky...začínal počuť mamine kvílenie, bolesť v hlave sa stupňovala a pramienok na sestrinej tvári došiel až na špičku nosa. Otec schytil kôš a hodil ho do matky, počul jeho rev, chcel ho okríknuť ale nemohol, počul buchot jeho krokov, ako sa k nej blížil a kopanec do matkinho brucha zadunel v izbe, vykríkol z plného hrdla, no žiaden zvuk nevydal. Na špičke nosa sa sestre vytvárala kvapka, visela a chvela sa. Peter chcel vyskočiť na rovné nohy a rozmlátiť si hlavu o stenu, no nemohol sa ani hnúť. Otec kopal matku, tá zavýjala od bolesti. Počul otcove nadávky a cítil maminu bolesť, chvel sa na celom tele a chrčal, kvapka na nose sa chvela a každú chvíľu sa mala odtrhnúť. Kvapka tej najčistejšej tekutiny, dokonalej vo svojej krutosti. Celú izbu zaplavili tiene, ako v mori hnusu sa vznášal vo svojom delíriu triezvosti a päsť kŕčovito stláčal. Kvapka sa odtrhla, svet spomalil, sekera cinkla o zem a kvapka padala. Otec, matka, tiene nejestvovali, izba nejestvovala a plačúci Volár vzdialený len pár stien tiež nejestvoval, jesvovala iba dokonalá guľôčka tmavočervenej farby. Dopadla mu na čelo, rozprskla sa a hlava mu pukla. Od hrôzy mu popraskali žilky v očiach a ústa otvoril dokorán. Hlava mu praskala, rozpadávala sa a vnútro horelo, krv vytekala na vankúš ako horúca láva a zapaľovala obliečky, celý bol v plameňoch, sestre sa od toho chytili vlasy a začala horieť, no stále sa naňho usmievala svojím naivným detským úsmevom.
Vrazil si päsť do rozpadávajúcich sa úst a o chvíľu všetko pominulo.....Vrátil sa do normálu, pod vplyv drog do ríše ilúzie...
Volár fňukal skrčený na zami a popíjal z 50 korunovej ťapky lacnú vodku. Opäť mu volala, opäť tie isté výčitky. Ale on nieje schopný stáť pri nej. Nieje dosť silný podporiť ju v posledných chvíľach. Nemôže tam byť, nemôže prestať utekať, lebo ak zastane, zostane už navždy tu, zavretý v jednej z tých zle vetraných izieb ako všetci tí blázni, a tak utekal, aj keď vedel, že nakoniec dobehne aj tak do tej istej izby... Potiahol si posledný dúšok odporného chľastu a v slastnom stave tela opusteného mysľou zaspal...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
..tizoka..
17. 10.októbra 2007 18:54
milujem tvoj styl pisania........
Napíš svoj komentár