„Viem, čo cítiš, veď cítim to tiež. Vieš, čo cítim, veď cítiš to tiež. Niekto je na druhého krátky, niekoho bolí tajné milovanie...“
A mňa bolí čas. Beží o preteky a kašle na všetko, čo je krásne, odíde, čo pôsobí bolesť, odíde.
Moje sny sú reálne, nereálne. Lebo chcem žiť a bojovať pre svoje šťastie. Dokázať životu, že som niekto, kto sa nedá poraziť. Že dokážem žiť aj napriek sklamaniam a poraziť sen zubatej. Nenechám si deptať život! To je už jeho skepsa. Chcem byť silná a ísť za svojím cieľom.
Čo je snom každého z nás? Každý túži po šťastí. Možno zlodej, boháč, žobrák, mních, dieťa, starec, úradník, dokonca aj taký politik.
Môj terajší „dream“ je dať si do poriadku svoj život. Možno to bude ťažké, ale potrebujem vedieť, čo chcem. Ak napíšem koho, tak to ani náhodou nebude omyl, ale je to skutočné? Ak áno, malo by to vydržať. Ak nie, tak nebudem to považovať za premárnený sen a čas. Budú to chvíle neopakovateľných radostí a prečo, prečo by to nemalo mať budúcnosť?
„Kým ťa mám... je tu nádej, že sa znova narodím.“ Je tu tá nádej. Možno to teraz nemá budúcnosť, možno za všetok ten čas bude všetko nesmierne ťažké, ale keď je to pravé, tak to vydrží a bude z toho niečo. Ak nie, je to omyl. Ja by som chcela, aby to bolo vážne, aby to nebolo len nahováranie či klam.
To, čo cítim je zvláštne, nemá to príchuť a predsa viem, že sa to tu niekde mihá, poletuje a bije. Moja minulosť sa nedá ku tomu ani náhodou prirovnať.
Tu by som mohla zredukovať svoje očakávania, ale možno by ich bolo príliš veľa a možno by boli detské, ale oni boli, sú a budú.
„Svoje túžby stále bráň!“ Brániť aj za miliardovú cenu, brániť aj za cenu straty, brániť aj za svoj život! Nevzdať sa ich! Hoci to mučí a zabíja, ale vydržať pri tom.
Keby som mohla kričať, kričala by som, že život nie je fér! Že nemôžem byť s tým, kým chcem! Ale možno práve tieto prekážky sú tým, čo to zdokonalí! Boh vie, prečo sú veci, tak ako sú a to čo robí, robí dobre.
Raz som riekla, že sa nevrátim do toho, lebo cesta von už nebude taká ľahká ako predtým. A predsa som do toho spadla. Teraz si to aj dovarím a pekne si to zjem. Dúfať môžem len v tom, že si to dobre pripravím.
Listy v štýle milá Ja, už vyšli z parády a presa nastal hlavný čas, aby som vytvorila niečo také, ako predtým. Každá moja myšlienka patrí iba jemu s veľkým J. Ktovie, čo robí? Nikdy som si nemyslela, že sa zaľúbim, ale toto ináč neviem nazvať. Ja ho vážne ľúbim! Neviem prečo, nemám poňatia kvôli čomu, ale je to tak.
Ja sa mu pokúšam skutočne veriť! Ale ide to tak ťažko! Hlavne pri mojej žiarlivej povahe. Ale keby som nežiarlila, aká by to bola láska? Ja nie som z dreva a občas bývam aj dosť hnusná, ale to len preto, lebo som naštvaná! A potom, keď sa ma spýta, čo mi je, tak nemám chuť vysvetľovať. Čo by mi už len mohlo byť? Mám mu odpovedať, že ho mám tak rada, že by som najradšej dokopala čas, aby zastavil? Že ho potrebujem, ale nechcem vyvolať dojem závislosti? Chcem byť s ním aspoň tie chvíle, ale nechcem mu brať slobodu a priateľov? Toto všetko mu mám vykričať? Nie.
Každá chvíľa by mala byť prežitá na 100%, ale nám stačí mizivých 49. Potom si dávam otázku, kedy alebo kde mám hranice a dospela som k záveru, že ak nenastane zmena, bude lepšie to ukončiť, lebo to bude iba trápenie navŕšené na trápenie. A ja sa budem musieť naučiť hovoriť, čo cítim, ináč sa to zrúti. Vytýčiť si cieľ a ísť za ním v snahe ho dosiahnuť! Aj keď stroskotá, tak nestroskotať, lebo život ide ďalej!!!
Ak zavriem oči, vidím Evu a jej otázku: „Vadilo by ti keby som ho dakedy objala, ale len tak z kamarátstva?“ Tak naozaj? Áno. Vadilo! Poviem, to, ale viem, že Eva si pôjde stále za tým, čo chce. Ona to tak neberie, ale neuvedomuje si, čo spôsobuje. Ja to však nedám najavo. Nedám najavo, že ma to raní. Ako stále, nechám si to pre seba.
Nemalo by mi to vadiť, ale záleží mi na tom! „Novej láske asi musím odolať. A tak len odolávam, prebolievam a popritom si len pre seba spievam. Bolo nám to, asi bolo treba, aby sme si nemysleli, že máme len seba.“
Možno sa po tomto bude zdať, že som beštia, ale nech. V stredu sme s Evou vytvorili novú stránku, či ID na pokeci a hneď som napísala Adamovi, či má chuť pokecať si...
Teraz som zvedavá na reakciu. Viem, že to nie je správne, ale som zvedavá, ako odoláva a aký je úprimný. Z mojej strany nie je vernosť tabu, hoci zavše urobím aj pár chýb. No nie neodpustiteľné. Neflirtujem s každým, kto mi príde do cesty a ani sa nechystám. Myslím si o sebe, že keď niekoho skutočne mám rada, tak vydržím.
„Sto tisíc slov je zdá sa zbytočných.“ Slová sú zbytočné a činy, tie hovoria za všetko.
Sára®
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár