Doteraz všetky okamihy prežité s ním boli všedno-nevšedné, ale tento zanechal po sebe akúsi hlbšiu „dieru“ ako tie ostatné.
Ako sa cítim posledné dni v tomto roku? Momentálne je mi blbo. Neviem, kde mám začať a tak začnem tým, čo bolo v piatok, minulý týždeň.
A deň lží sa začal...
Do odchodu autobusu zostávalo päť minút, možno ani toľko. Zaplnené nástupištia, prichádzajúci autobus Dobšiná. Čo k tomu dodať? Jeden známy, Vlado Garaj a vedľa? Srdce mi zamrelo. Pripomínal mi Tomáša.
„Ahoj.“
„Szia.“
Ale netrvalo to dlho... ako všetky zázraky, aj on sa rozplynul.
„Tu máš cigu... a túto... túto do daru,“ vopchal to Adamovi do rúk a už ho nebolo.
„Ty ho poznáš?“ pozrela som sa na neho.
„Nie,“ zaprel a zrejme vravel pravdu. Mlčala som.
„Sára, Sára... Sára,“ zahodil horiacu cigaretu, no ja som naďalej mlčala.
„Sára, zahodil som to.“
Druhú však mal za uchom. Chytila som ju do rúk a v duchu som sa zachvela: „Čo urobíš, keď ju zlomím?“ začala som ju prehýbať.
„Nerob to... pobozkám ťa.“
„Nedovolím ti... uhnem sa,“ prehýbala som ňou čoraz viac...
„Pobozkám ťa.“
Ešte kúsok som ju naklonila.
„Pobozkám ťa.“
A tu som ju zlomila. Nahol sa, ale odvrátila som tvár bokom, nahol sa ešte viac a už som skoro ležala na lavičke, keď sa vrátil do zvyčajnej polohy. Neviem, čo ma napadlo, ale objala som ho. Bolo mi tak na nič.
„Nechcela som to zlomiť.“
„Nevadí.“
„Fakt som nechcela,“ cítila som spätné objatie.
„Fakt nevadí.“
Bolo to neopísateľné, ako aj autobus, ktorý sa vynoril spoza zákruty. Potom už len posledné ahoj. Ale neodolala som. Naklonila som sa a... bola to len pusa, ale vedela som, že bola taká „neopakovateľná“. Jedna z mnohých.
Sára®
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár