a ja bola anjel, čo spáchal hriech.
Svetlo, čo hasne a život sám
veril len bielym poverám.
Kradmý len pohyb a tleskot kovu,
čo zráža, drtí, drtí znovu
a ničí kosti, svaly, mäso, krv,
no srdce, i tak zničí prv.
Kostol na majeri, šľachetný a mĺkvy,
kde do zvona zvonári kameňmi tĺkli,
tak zakázaná a krásna veda.
Bez lásky človeku žiť sa nedá.
Nedá sa žiť a nedá ani mrieť,
to človek musel by opäť neuspieť.
Svetlo, čo hasne priamo pred očami
a ja to viem, že smrť si ma tiež zmámi...
Nevadí, drahý. Raz predsa aj tak príde.
Keď mávne mi rukou, kývnem, idem.
Matne si spomeniem a prosím nebesá,
ja bývam v pekle – lež aká tvoja adresa?
Ulicu, dom, číslo v rozľahlom to nebi,
ľahšie mi zomrieť, než s tebou nebyť...
(Napísané niekoľko rokov dozadu ako súčasť poviedky jednej mojej priateľky, kde ženská postava túto báseň venuje mŕtvemu milencovi. Doteraz ju považujem za jednu z mojich najvydarenejších básní.)
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
cjubou
10. 3.marca 2011 18:53
veľmi pekné, len tlčenie kameňmi do zvona sa mi nepozdáva
2
@cjubou To malo vystihnúť, že do niečoho krásneho vpadlo niečo veľmi škaredé. Akože do lásky vstúpila smrť. Ale možno sa to tam nehodí, ja to ako autor naozaj neviem posúdiť Ale doteraz, keď občas na to niekde v počítači narazím, tak ma prekvapí, že som vtedy vedela niektoré veci vo veršoch vyjadriť lepšie.
A ďakujem!
A ďakujem!
3
aaha, no ja som to vnímal tak, že zmĺknutie zvonov naznačuje koniec
a you are welcome!
a you are welcome!
4
@cjubou Ja som to brala takou sedliackou logikou, že však aj keď kameňom udrieš do zvona, tak sa rozozneje... akurát, že je to k tomu zvonu dosť "neférové", keďže je to vzácna vec... tak iba tak do neho tĺcť šutrom...
Napíš svoj komentár