Je tu ticho .... až príliš.
Predstavenie sa dnes zjavne nekonalo ... to im až tak chýbam? Žiariaca modrá hviezda severu?
Mohla by som im ešte zožrať opice, v mojim predstavách chutia báječne ... oblizla som sa. Možno ako zajac ...
Pohla som sa vpred, takmer sa bruchom dotýkala nízkej trávy. Vedela som ktorým smerom mám ísť, tak som nestrácala čas hľadaním. V zadnej časti pozemku horel oheň, až teraz som si všimla že sa pri ňom schádzajú všetci.
Moja klietka bola otočená opačnou stranou, škoda ... mohla som sa zabávať predstavami ako tam medzi nich skočím a ukážem im svoje zúbky.
Opatrne som sa preplazila tak aby ma nevideli, od principálovej maringotky ma delil skutočne len kúsok. Srdce sa mi vzrušene roztĺklo, nájdem čo hľadám?
Čo mi vzali?
Prečo?
Rýchlo som sa obzrela, tma ma skrývala. Mojím smerom sa nehľadeli žiadne oči. Venovala som posledný pohľad skupinke pri ohni a pohnaná vedomím že ma nenájdu som skočila na kľučku dverí.
Fuj, zvraštila som tvár, pricipálov pach ... bol všade ...
Maličká miestnosť pôsobila stiesnene, nie je tu žiadne okno, len kopa harabúrd. Pohla som sa do zadnej časti kde som videla stôl, stoličku ... nábytok. Tam by som mohla niečo ....
Na telo mi dopadla deka, spanikárila som a skôr než sa mi ju podarilo zo seba striasť sa mi do nej zamotali nohy a padla som na zem.
„Len pokojne chlpáč.“ Mirrov hlas mi zaznel pri uchu a jeho telo ma pritlačilo o zem. Vydesene som metala nohami, snažiac sa vyslobodiť. Ani som nevnímala že niekto kričal, snažila som sa o slobodu!
Prečo som bola tak zvedavá?
„Mala si ostať vonku Muhra.“ Šepol nečujne Mirro a ja pocítila ako ma niekto chytil za zadné nohy a ťahal von z maringotky. Ďalší človek ma tlačil k zemi, ťažká látka mi bránila dýchať.
Nemala som sa ako brániť.
Mal si pravdu Mirro, mala som ostať vonku.
„Prineste klietku! Šteňa sa vrátilo!“ principálov hlas vo mne vyvolal novú salvu hnevu. Vedomie straty sa znovu dralo na povrch a ako náhle som pocítila chladný vzduch a vedela som že ma vytiahli z jeho brlohu, začala som kopať.
Zjavne ich to prekvapilo, pretože ma na okamih pustili a ja sa vyslobodila z deky.
Nevrátim sa do klietky! Nie som výstavný kúsok!
Vycerila som zuby na množstvo očí okolo mňa. Hromadu z nich som ani nepoznala. Moje oči sa stretli s tými principálovými. Uškrnul sa a mrkol na mňa .... sviniar ...
Okolo krku sa mi stiahlo lano, neviem akým spôsobom ale podarilo sa im ho prehodiť mi cez hlavu. Zavyla som a rozbehla sa dopredu. Odrazila som sa tak, že človek predo mnou sa zmenil na môj skokanský mostík.
Zabudla som na lano ... prudko sa stiahlo a strhlo ma k zemi. Bolestivo som zakňučala a vyskočila na nohy. Držali ho traja chlapi, znovu som vycerila zuby, prehryziem sa na slobodu. Skočila som do nich a zahryzla sa do stehna najbližšieho.
Bolestivo zvrieskol a padol do trávy. Jeho krv bola sladká, až príliš ... nech som o nej snívala akokoľvek dlho, nechutila mi ... tlak na krku znovu narástol a donútil ma pustiť zmietajúci sa kus mäsa pod sebou. Zaťala som všetky svaly a snažila sa nespadnúť, ale tlak lana bol príliš silný a prekotil ma horeznak.
V tej chvíli som sa cítila ako niektorý z chrobákov v mojej klietke keď sa hrala.
Metala som nohami snažiac sa postaviť a ten pocit beznádeje .... na moje telo znovu dopadla tá ťažká deka. Všade na tele som cítila váhu ľudských tiel.
Tlačili ma k zemi všetkou silou ktorú v sebe našli a ja som cítila že sa nevládzem nadýchnuť.
Keď som si myslela že už nikdy neucítim ten nádherný pocit vzduchu v pľúcach, zovretie povolilo. Vystriedal ho krik a vrčanie ....
Chvíľu som omámene hľadela pred seba bez pohybu. Neschopná jedinej myšlienky ...
„Akira! Uteč!“ Vanov hlas ma prebral zo snenia. Vyskočila som na nohy a striasla zo seba deku. Jeho zelená v srsti bola nezameniteľná ... nepriznám to nahlas, ale v tej chvíli som bola vďačná že ho vidím. Tuho čierna srsť na jeho bokoch sa chvela, teraz keď mám šancu ho porovnať s človekom – je obrovský!
Dokonca väčší ako ja.
„Akira! Bež! Dohoním ťa!“ okríkol ma znovu a skočil do chlapa ktorý sa k nemu hnal s palicou. Mojou známou paličkou vychovávateľkou. Uhla som úderu z druhej strany a rozbehla sa smerom k plotu.
Na okamih som zastala a obzrela sa. Miesto našej bitky bolo prázdne a krik sa niesol z druhej časti pozemku, zdalo sa že Van s nimi nemal problém a stiahol svoju pozornosť na seba.
Až sa stretneme, musím mu poďakovať ...
Napla som zadné svaly a pripravila sa vyskočiť na plot. Skôr než som sa dostala na jeho vrchol ma dolu stiahlo trhnutie lana .... dopekla ... zabudla som že mám stále okolo krku tu špinavosť ...
„Nikam nejdeš!“ principál si omotával lano okolo zápästia a druhou rukou mi predviedol dlhú čepeľ tenkého mečíka.
„Zaplatil som za teba veľa. Veľa, nato aby si teraz ušla!“ uškrnul sa a ľahko sa uhol môjmu skoku.
Neďaleko som začula Vanovo bolestné zavytie.
Nie! Chcela som sa rozbehnúť za ním, ale principál držal lano pevne.
„Skús sa čo i len pohnúť, a toto ...“ pritlačil mi ostrie pod bradu „bude tvoj nový zážitok.“
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár