V Tvojom srdci je kruto vyryté,
ako je dlhou reťazou spútané.
Tvoje noci sú často prebdené,
ťažia ťa myšlienky neskrotné.
Si sám, sám bol neustále,
žiješ vo vlastnej prázdnote.

Chceš ísť v ústrety smrti,
zahrávaš sa so životom,
každý z teba bolesť cíti,
toto už neprejde len časom.
Vo vnútri krvácaš a trpíš,
Okoliu dávaš vnímať len smútok,
netušia s čím všetkým zápasíš,
snažíš sa o pretvárku navonok.

Hľadíš na svoje jazvy,
chceš odtiaľto odísť navždy,
v Tvojich očiach je písané,
ako sa cítia zbytočné.

Pre každého si nič,
oporu už márne v niekom hľadáš,
srdce ťa prosí bojuj, krič,
prečo svoju silu strácaš?

Predtým si dýchal lásku,
napriek svojim mukám radosť dával,
na zlom vnímal krásu,
v očiach si stály prameň mal.
Prešiel si priveľa za Tvoj krátky čas,
odvahu dokázal nájsť po všetkom zas,
ani nevieš čo viedlo Ťa ďalej,
čo dávalo Ti vieru a nádej.

Teraz cítiš že zlomený si,
sám, sám stratený,
prečo si bojoval už zabudol si,
ostávaš nepochopený, uväznený...

autor: Ja..

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár