Na každom kroku sa obzerá ponad plecia. Z očí jej svieti strach. Zrazu niečo začuje. Šuchot. Nevedno odkiaľ, nevedno kam. Vyzuje si štekle. Rozbehne sa.
Zrazu zastane. Počúva. Z konca ulice počuť prichádzajúce, ťažké kroky. Do očí sa jej nahrnú slzy. Cíti, že sa blíži koniec.
Pred očami sa jej zrazu mihá tisíc a tisíc obrázkov. Vidí pred sebou celý svoj život. Pamätá si na mamu. Hm, nebola by na ňu pyšná. Keby to len vedela.
Potom si spomenula na Petra. Na toho Petra. Kvôli nemu sa stalo, čo sa stalo. Teda, nie priamo. Keď spáchal samovraždu, zbláznila sa. Nevedela kam sa má podieť. Bez neho jej život nemal cenu. Bez neho si nevedela udržať ani byt, kvôli depresii ani prácu. Chodila po svete ako námesačná.
Nemala byt, nemala lásku a nemala ani peniaze. Jedného večera ju oslovil nejaký neznámy. Nevidela ho pred tým. Núkal jej prácu. Vedela, že by do toho nemala ísť, že to nebude práca snov. Nebola ani naivnou; vedela, že bude robiť viac než LEN hostesku. Ale zobrala to, napriek tomu všetkému. Po mesiaci si na to zvykla, po roku to už neriešila. Ale po 4 rokoch sa zo toho už zbláznila. Vtedy povedala pasákovi prvý raz, že odchádza. Odpoveďou bola bitka. Tak bola ticho, držala hubu. Neskôr to skúsila zas, dopadlo to tak isto. Kým dobitá ležala v opustenej izbe, vymyslela plán. Podaril sa jej, utiekla. Utekala až doteraz. Našiel si ju, po pol roku si ju našiel.
Stála tam, v strede ulice. Nehybná.
Zrazu sa z tieňa vynorila postava. V očiach dievčiny sa najprv zračil strach, potom prekvapenie. Neverila vlastným očiam. Bol to Peter. Avšak celkom iný, aký bol pred tým. Živí, ale iný. Ale v jej srdci svitla nádej, kým...
... kým Peter nevytiahol pištoľ a nepriložil ju k jej hlave.
Povedal len: " Au revoir!" a stlačil spúšť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár