Kam?!
Že vraj to mám volať domov.
Zrejme sa veci zmenili.
Domov si takto nepamätám.
Domovom mi bolo miesto,
kde som chodievala rada,
Očakávala hrejivé privítania,
Srdečné objatia
A čakala ma láskyplná náruč mamy.
Zrazu jej ale niet.
A z radostných príchodov stali sa úteky,
Privítanie podobalo sa obliatiu studenou vodou,
A z hrejivého pocitu stala sa nenávisť.
Všetko je tak iné.
Snáď len spím.
Snívam.
Snívam sen o nočnej more,
Ktorá zdá sa,
trvá dlhšie ako by mal byť pravidelný 8-hodinový spánok.
Štípem sa do ruky.
No prebudenie sa nekoná
V tom si uvedomujem, že začínam by na dne,
Pretože moja jediná nádej sa rozplynula
Spolu s myšlienkou, že stále len snívam.
Všetko okolo mňa ma pomaly zabíja,
No ja stále žijem.
Žijem sen nočnej mory,
Z ktorej sa nedá prebudiť.
Hľadám úniky,
I cestu späť,
No tých niet.
Kiež by to bol len sen,
Ktorý by sa spolu s nocou premenil na lúče slnka
A pohltil bolesť,
Ktorú v sebe dusím,
S úsmevom na tvári
A plačom v srdci.
Chcem odísť,
Dvere sa ale nedajú otvoriť.
Hľadám okná,
Tých niet.
Snáď ešte nájdem padacie dvierka,
Ktoré ma zavedú preč.
Preč z väzenia
Kde stráženým väzňom je moje šťastie,
A dozorcom utrpenie.
Kŕmením sú denné dávky nenávisti
Miesto rozprávok na dobrú noc
Počúvam výčitky
A dennou povinnosťou stáva sa tichý plač.
Bojím sa, že dostanem doživotie.
Zúfalo snažím sa újsť.
Pokúsim sa oslobodiť svoje zajaté šťastie
Zo spárov nenávisti....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár