Mlčky stojím nad priepasťou ľudských rán a pozerám na moju zbláznenú dušu,čo sa topí v láve čiernej dôvery.
Ak raz prídeš,pochopíš z tváre,že časť zo mňa pláve tam dole.Tam,v tom ohnisku blúdnych pavučín,ktoré spriadali veky vekov z ľudských sklamaní a zvrátenosti.Tápajú tam stratené mysle tých,čo nenašli cestu pokoja a ich hlasný nárek ma núti kričať,tušiac,že nikdy nebudem tou,ktorou som bola.Desivý výkrik schovaný v mojej hlave ma dovedie k šialenstvam vždy,keď pochopím,že nepoznám zmysel.Len denné klišé a pár očí,ktorým vzal voľnosť sám život.
Je už neskoro sa ponáhľať,aj tak meškáme,ale ruky navždy ostanú spojené v jednej dlani,my budeme nemo jestvovať a moje slová budú len ďalším výkrikom do tmy...

 Blog
Komentuj

2 komenty k blogu

1 
fotka
alias161  17. 1. 2008 00:25
si moj aniel,s kt. sedim a trpim vo väzeni....boa ty mas ale dobre riadky.Urobim ti funklub
2 
fotka
alias161  22. 1. 2008 10:47
neeeeeee az tak ne....ci hej?
Napíš svoj komentár