Pozeral sa na západ slnka. Bol nádherný. Oveľa krajší ako tie ostatné. A to len preto lebo pri ňom stála ona. Najprv si to ani neuvedomil. Len ho zaujali farby. Zastal a pozeral na červeň oblohy. Na planie tisícok odtieňov. Odrážali sa od oblakov a farbili krajinu lietajúcich stvorení. Krásna vysnívaná krajina. Mal chuť odtrhnúť sa od tohto sveta a vstúpiť tam. Zrazu si uvedomil ,že pri ňom niekto stojí. "Nádherné." :povedala. A jeho zaliala vlna štastia. Bola to ona. Neobzrel sa. A ani nemusel. Videl ju už toľkokrát. Jej obraz mal stále pred očami. Čokoľvek robil. Dokonca aj v spánku. Vlna štastia mocnela. A on chcel aby tento okamih trval aspoň tisíc západov. Zrazu si uvedomil ,že čas sa nedá zastaviť a slnko zapadá daľej. Až kým celé nezmizne za obzorom. A ticho tejto prchavej chvíľe sa už nebude opakovať. Usmial sa. Stojí tu s ňou a je štastný. Aj keď ona mu povedala svoje nie. Uvedomil si že život je predsa len krásny. A práve takéto okamihy potrebujeme na to aby sme si to uvedomili. Zasmial sa. Nahlas ,s chuťou ako už dávno nie. Nie však smiechom radosti ,ale smiechom nad absurdnosťou tejto chvíľe. Pozrel jej do tváre. A keď videl, že jeho smiech vyvolal na jej tvári kyslý úsmev musel utiecť. Štastie sa vytratilo. A slnko zapadlo.

 Blog
Komentuj
 fotka
tamvtme  21. 6. 2006 19:37
Júú...také haluzné...peknučké...no ale ten koniec..jej kyslý úsmev...tha to už také vééľp realistické bolo

ja viem...to tie drogy
Napíš svoj komentár