Severus bol práve s Arlette na prechádzke a keď sa vrátili, čakalo ich prekvapenie v podobe stráží, ktoré okamžite Arlettinho ochrancu zviazali.
"Čo to robíte? Pustite ho!" pustila sa Arlette do nich.
"Odpusťte, lady Arlette, ale taký je príkaz. Snape je obvinený z vraždy."
"Z vraždy?" zvolal Severus. "A koho som akože zabil?!"
"Predsa Hestu Inrovú! Nerobte zo seba hlupáka!"
"Prosím?" Severus bol úprimne prekvapený. "Prečo by som to urobil?"
"Svedok povedal, že ste sa pohádali a vyhrážali sa jej. Je predsa známe, že Hesta obšťastňovala viacerých mužov. Zrejme vám odmietla vernosť, tak ste sa ja rozhodli zbaviť sa jej, však?!"
"Severus, je to pravda?" obrátila sa Arlette k nemu
a očami prosila o zápornú odpoveď.
"Samozrejme, že nie. Pre Merlina, prečo by som ju zabíjal?! Ja som s ňou ani nič nemal! Nič! Ona sa mi núkala, ale ja som ju odmietol! Nezabil som ju!"
"Máme svedka. A už o tom nemienim debatovať. Odveďte ho do podzemného žalára."
"Aký ho čaká trest?" pozrela Arlette na hlavného vojaka.
"Bičovanie."
"Ach." Arlette ešte
nikdy nebola svedkom tohto trestu, ale vždy sa až k nej niesli zmučené výkriky obetí. "A koľko?"
"50 rán bičom a 20 ostnatou guľou."
"Čože?"
"Slečna, nebojte sa. Zlo bude potrestané. Takýchto vrahov treba vyhubiť hneď v zárodku." Uklonil sa jej a odišiel na svoj post, zanechajúc Arlette samu. Ešte teraz jej v ušiach zneli krik
a nadávky, ktoré zo seba Severus chrlil, keď ho odvádzali do podzemia. Keď sa otočila, zatvárila sa prekvapene, lebo na prítomnosť Deany a ďalšej slúžky, ktoré boli s ňou na prechádzke, celkom zabudla.
"Čo si myslíš?" spýtala sa Deany. Tá si hrýzla pery: "Ja neviem. Veľmi tomu neverím. Len..."
"Čo len...?"
Deana nenápadne kývla hlavou smerom k slúžke. Arlette pochopila. "Už môžeš odísť. Máš voľno."
Slúžka sa uklonila a takmer sa rozbehla, len aby mohla zvestovať horúcu novinku ostatným.
"Tak?"
"Včera večer som tu videla zakrádať sa Fréjusa."
"Čože? A čo tu robil?"
"Neviem. Tak mi napadlo, či... to nebola jeho práca, ale..."
"Hm," poškrabkala sa Arlette, "je to vážne obvinenie, ale obidve vieme, aký vie byť zákerný a nebezpečný... A najmä, keď by svoj skutok zvalil na nevinnú osobu... Severusa..."
"Presne."
Arlette si horúčkovito šúchala spánky. Čo mám robiť? Čo mám robiť? Rozhodla sa navštíviť otca.
"Musel odísť na nejaké dôležité stretnutie. A mal by tam byť asi týždeň," oznámil jej Cherson, keď nemohla otca nikde nájsť.
"Tak narýchlo? Ale... Ja ho tu potrebujem!"
"Vaša matka zostala na hrade."
Lenže Arlette svojej matke až tak nedôverovala. Nikdy sa na ňu so svojimi myšlienkami, pocitmi či túžbami neobracala. Keď tak v detstve urobila, vždy ju vysmiala. Naučila sa spoliehať predovšetkým na seba a po čase na Deanu.
"Aha. Tak ďakujem."
Netušila, čo má robiť a ako Severusovi pomôcť. Verila mu, že to neurobil, ale ak je svedok... Vybrala sa teda za strážami. "Kto bol tým svedkom?"
"To nemôžem povedať."
"Akože nie?! Okamžite mi to povedz!"
"Ale..."
"Som tvoja pani. Môžem ťa nechať vyhodiť."
Strážnik pozeral všade, len nie na ňu. Arlette ho však tak nástojčivo prepaľovala pohľadom, že to nevydržal a vyhŕkol: "Lord Onetto, ale prosím, neprezraďte ma!"
"Takže lord Onetto... nie, neprezradím. Ďakujem." Ten všivák. Odjakživa ho nemal v láske. Určite na Severusa niečo našil! S hlavou plnou Fréjusa sa vracala do hradu. Deane dala voľno. Potrebovala byť sama, premýšľať... Bohužiaľ, neprišla na nič. Pokúsila sa niečo vyzvedieť od matky, tá však bola len rada, že sa nespravodlivosť a brutalita potrestá.
Arlette pukalo srdce, keď videla z okna svojej komnaty, čo sa deje na dvore. Nechty si zatínala hlboko do kože, nedbala na to, že jedny z jej najlepších šiat sú pokvapkané krvou...
Na dvore sa zhromažďovalo mnoho ľudí- z dvora, z dediny... Všetci chceli byť pri tom, keď budú trestať človeka, ktorý zabil Hestu. Všetci ju mali radi, najmä muži. Bola veselá a nespútaná.
Keď sa objavil Severus, len v nohaviciach, s rukami zviazanými pred sebou, nastal na dvore šum. Priviedli ho do prostriedku, kde bol pripevnený železný kôl. Stráže uviazali Severusovi ruky oň, musel si kľaknúť
a čakať...
Obrovský chlap v maske sa chvíľu prehrabával vo vreci s bičmi a ostnatými guľami, švihal nimi vo vzduchu, až kým sa mu na tvári nezjavil spokojný úsmev a neotočil sa k Severusovi. Ten sa neustále tváril statočne i keď v duši mu nebolo všetko jedno. Keď pocítil na svojom nahom chrbte prvé plesnutie bičom, zahryzol si do pier. Ani nemukol. Po treťom raze mu z pier vytryskla krv a do očí vbehli slzy. Ľudia vzrušene ukazovali na muža pred sebou a sami seba sa spytovali, či je nejaký čarodejník, keď ešte nevydal ani hláska, hoci už dostal dvadsaťpäť rán bičom. Znovu sa ozval švih a v tej chvíli z úbohého doráňaného človeka vytryskla krv priamo na ľudí v prvých radoch. Ozval sa i rev, ktorý už nikoho nenechal na pochybách, že Severus je skutočný človek, ktorý cíti bolesť.
Znovu a znovu reval Severus od ukrutnej bolesti, nič nevnímajúc. Nevedel, že kdesi hore sa naňho pozerá Arlette a všetko prežíva spolu s ním. Netušil, že v jednej komnate stoja dvaja sprisahanci, sledujú jeho utrpenie
a vychutnávajú si svoje malé víťazstvo. Nevedel, že John a zopár koniarov s ním súcitia a neveria, že by bol schopný niekoho zabiť...
Konečne švihy bičom ustali. Severusa štípal a bolel chrbát... Bál sa, že sa už nikdy nepostaví. To však nebol koniec. Na jeho chrbát dopadlo niečo ostnaté a vytrhlo mu to kusisko mäsa... Znovu sa ozval hlasný rev, ľudia si zapchávali uši i oči, aby nevideli to množstvo krvi, ktoré vytekalo i striekalo z mučeného človeka. Začínalo sa im to hnusiť. Oni sami si želali, aby to už skončilo... Keď padli ostne na Severusov chrbát dvadsiaty krát, všade vôkol sa povaľovali kusy kože a mäsa, kaluže krvi zalievali chodník
a Severusovo telo, ktoré sa ako podťaté zvalilo v bezvedomí na zem.
Ľud sa ticho prizeral ako k nemu podišiel John, opatrne ho po rozviazaní vzal na nosidlo a odniesol do stajní, aby sa oňho postaral.
Srdce, ktoré bilo iba pre Severusa, ležalo v komnate na posteli. Deana svojej panej dávala ovoniavať vonnú soľ, aby sa prebrala a v duchu sa modlila ,aby neutrpela žiaden šok.
Možno keby vyšla na chodbu, pritisla ucho na dvere do Euquiteinej komnaty, na chvíľu zadržala dych, počula by niečo, čo by neskôr mohla využiť. No nespravila tak
a tak svedkom rozhovoru Euquitey a Fréjusa boli len oni dvaja.
"Myslíš, že je mŕtvy?"
"Určite. To sa nedá prežiť, toľko rán," usmieval sa Fréjus a žmolil si fúziky.
"To dúfam."
"Ale nechápem, prečo si musela zabiť práve Hestu."
Euquitea sa nahnevane obzrela. "Čo si rozum potratil? Hovor tichšie! Nemáš to jedno? Zabila som dve muchy jednou ranou. Snapa aj Hestu. Tebe sa to možno nepozdáva, lebo ti zahrievala posteľ, ale mne ležala v žalúdku už dávno. Raz som ju dokonca našla nalepenú na svojom manželovi."
"Nevrav mi, že si žiarlila, veď si ho nikdy nemilovala. Ale Hesta bola aspoň na niečo dobrá!"
"Už nespomínaj tú pobehlicu! A nie, nežiarlila som, ale nikto nebude mať to, čo patrí mne! Čoskoro to tu budem vlastniť ja. Všetko..."
"Chceš zabiť aj Rolphusa? Tak ako kedysi toho chudáka?"
"Nebol chudák. A nezabila som ho sama, ale my dvaja spolu. Na to nezabúdaj."
"Ako by som mohol. Ešte teraz mi dukáty štrngajú v mešci," potľapkal sa Fréjus po mešci, zavesenom okolo pása.
"Ak budeš držať jazyk za zubami, dlho aj budú. A onedlho ďalšie. Skoro nám to ten Snape prekazil. Ale teraz sú už obaja na onom svete. Aj Snape, aj môj bývalý manžel. A vlastne aj
Hesta."
V miestnosti sa ozval smiech.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár