No zrazu, ani si nestihla uvedomiť ako, sa z jej života vytratil.Ako? Kam? Nepoznala odpoveď, len ten pocit, že zrazu už nie je.
Bola taká drobná, krehká a nevinná. Jej dni stratili zmysel. Už nemala cieľ ako doteraz. Vedela len, že dni sú zrazu nekonečné. Slnko skryté za tmavé mračná. Dokonca aj dúha, ktorú tak milovala a ktorá ju fascinovala stratila svoje farby. Z každej strany cítila ako do nej naráža ľadový, prudký vietor. Nenechal sa uprosiť, nezastavil. Len bezcitne odtrhával jeden lupienok za druhým. No nie len vietor bol vinný. Cítila ako po nej všetci šlapú. Akoby tam ani nebola, akoby bola priehľadná. No korene zapustené hlboko v zemi jej nedovoľovali uhnúť sa, či dokonca utiecť. Bola zoslabnutá, unavená životom. Každý odviaty lupienok jej odoberal silu ísť ďalej. Cítila, že sa blíži jej koniec. Zmierila sa so svojím prichádzajúcim koncom. Iba nečinne čakala, kedy príde.
Jej myšlienky sa túlali rôznymi ulicami jej života. Najprv tými tamvými, no zatúlali sa aj opačným smerom. Vtedy si uvedomila, že nie je všetko len čierne. Bolesť spôsobená jednou osobou neznamená, že stratila všetkých. Jej tvárou preblesol úsmev. Síce iba krátky a ustráchaný ale bol tam. Vedela to. Cez tmavé mračná sa predieral drobný slnečný lúč. Pocítila jeho teplo a lásku. Aj vietor začal fúkať inak. Zrazu bol príjemný, osviežil ju. Vedela, že jej pomôže. Síce prišla o všetky lupienky, mala pošlapané lístky, no drobné zrnká peľu si dôkladne strážila. A práve vietor, jej pomôže zasiať ich na to správne miesto. Do sŕdc ľudí, ktorí si to budú vážiť a s láskou pestovať. Do sŕdc, ktoré vrátia jej dňom úsmev.
Z neba začali padať kvapky dažda, letného, očistného... a po ňom sa na oblohe zjavila dúha. Plná farieb, plná života.
Skutočný príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
no, ved som uz pisal, mas to v ociach.