Zrazu som sa vrátil k zmyslom, keď hnedý kôň podo mnou zastal a zaerdžal. Nebolo to od únavy, či na vzdor, ale od STRACHU... niečo zacítil. Boli sme hlboko v lese a tma už pomaly sadala na okolie. Tušil som čo kôň cíti... o schopnosti som už prišiel, ale skúsenosti som nestratil... na blízku boli niekde VLKOLACI.
Zosadol som z koňa a uvidel som ich stopy. Ich počet som odhadoval na siedmich, ale nebol som si istý. Postupovali veľmi rýchlo a po kope, takže sa mnohé ich stopy prekrývali.
Neotáľajú, pomyslel som si, keď som sa zdvihol zo zeme, veľmi chcú získať ten amulet... Žeby ich viedol Darrell? Musím to zistiť, jedine tak ich môžem predbehnúť, ak poznám zmýšľanie môjho nepriateľa.
Mojou jedinou možnosťou bolo nasledovať ich stopy, kým niekde nezastavia a ja nebudem vedieť presne s kým mám tú česť.
Kráčal som vedľa koňa, aby som ich stopy náhodou, v tej čoraz hustšej tme, nestratil, ale napriek tomu sme postupovali dosť rýchlo. Čoskoro sme sa dostali k jednej malej dedinke na kraji lesa. Stopy viedli do Krčmy madam Madlen, a keďže kôň zasa znervóznel, vedel som, že som na správnom mieste - dokonca, ešte SÚ TU.
°*°
Ešte stále som bol naštvaný. Darrell ma bral za PARAZITA, ktorého by najradšej zašliapol a ja som k nemu necítil ináč! Keby som do Údolia Mŕtvych poznal cestu, bol by som šiel sám! Moja myseľ mi vždy vykresľovala Angelinu trpiacu tvár... čaká na mňa A ČO JA?! Trčím v nejakej všivavej krčme s vlkolakmi, ktorí na slovo poslúchajú svojho kráľa, ktorý ma, jemne povedané, TÚŽI VIDIEŤ ZAŽIVA HORIEŤ V PEKLE!
Myslím, že sme v Krčme madam Madlen sedeli už vyše hodiny. Darrellovi chlapi sa dobre zabávali s tunajšími štetkami... aspoň keby boli pekné! No oni hľadeli len na ich prednosti a veľké... zadnosti?! Ja som tam medzi nimi sedel ako obyčajná bábka bez duše a hľadel na dno prázdneho pohára, ináč sa to ani nedalo vydžať. Najlepšie na tom celom bolo, že ani Darrell sa tam necítil dobre. Len s vážnym vodcovským pohľadom sedel oproti mne a ticho popíjal. Hlavne, že bolo po jeho vôli!
Ako som sa obzrel po krčme, môj zrak z nenazdajky padol na chlapa, ktorý práve vošiel do krčmy. Mal na sebe dlhý hnedý plášť s kapucňou. Najprv som mu nevenoval veľkú pozornosť, ale mal som z neho taký divný pocit... akoby nás SLEDOVAL.
Sadol si dozadu ku kozubu a s prekríženými rukami na hrudi, hľadel smerom k nám. A naozaj sa pozeral na nás? Nebol som si v tom totiž istý, od kapucne, ktorú mal na hlave som nevidel do jeho tváre, no pritom som cítil ten pohľad - mal som z neho zimomriavky.
Náhle sa ku mne priklonil Nat a riadne ma tresol po chrbte - aj pohár mi skoro vyletel z ruky!
"No, čo je Alec?! Nebavíš sa?! Ale no tak, pozri akú KRÁSNU spoločnosť máme," a ukázal na staršiu ženu s blond vlasmi - ak sa tá slama na hlave ešte tak dá označiť. Dobre, že som prskol len tak pre seba, to by z toho žena za ňou ešte zúrivejšie vytreštila okále.
"Ak sa ti niečo nepáči maličký, môžeš pokojne odísť," precedila skrz zuby temperamentne. Bola to žena s riadnou postavou... šla z nej hrôza, no do tváre bola naozaj pekná, čo ma prekvapilo. Mala dlhé čierne vlasy, zopnuté hore na hlave a tmavohnedé až čierne oči, ktorými sa ma snažila usmažiť.
"Odpusť mu to Madlen, je to len decko," uškrnul sa na mňa Darrell a znovu vo mne začala vrieť zlosť.
"A čo sem priviedlo teba Darrell?" jeho meno vyslovila majiteľka krčmy s odporom, čo ma trochu potešilo.
"Ako vidíš prišli sme sa sem zabaviť... toto je predsa NAJLEPŠIA krčma v okolí," cítil som v jeho hlase ako sa premáhal, keď to vyslovil, no madam Madlen to zalichotilo a hneď sa ešte viac vystrela.
"Tak to ste tu vítaní," usmiala sa naňho a už by bola odišla, keby Darrell nevytiahol mešec peňazí z vrecka. Videl som, že keď madam Madlen začula cinkot mincí, jej zmysli spozorneli.
"Povedz Madlen, nevieš náhodou, kde sa nachádza teraz tvoj mladší brat?"
"Chcela som vás vyhodiť skôr, ako by si sa ma znovu pokúšal takto presviedčať... Ale poviem ti len toľko, aby si ho nechal na pokoji."
Darrell v tom vytiahol druhý mešec a madam Madlen priam preglgla - takmer sa vrhla na peniaze.
"Za informáciu ti teraz zaplatím dvojnásobok," odvetil jej chladne kráľ vlkolakov, pričom sa na ňu ani len nepozrel.
"Prečo? Čo od neho chceš tentokrát?!" buchla rukami o stôl, nie silno, aby na seba neupozornila hostí, ale rázne, aby sa na ňu Darrell pozrel, ale on nič. Len arogantne hľadel pred seba.
"Záleží ti na tom?"
"Minule si mi nepovedal, že od neho chceš, aby ťa vzal k mŕtvym! Vieš, v akom stave sa vrátil?! Aj takto to bolo s ním ťažké... a ty si to ZHORŠIL!"
"Zaujímaš sa oňho len, keď ti vynáša peniaze," pozrel jej vražedne do očí. "Nesnaž sa vymámiť si takto ešte viac peňazí. Keď ti toto nestačí, tak mi to povedz na rovinu, nemám na tvoje divadielko čas."
Madam Madlen sa v tom vyrovnala a jej utrápený výraz zmizol, naozaj to len hrala.
"Chcem tohto dvojnásobok," ukázala na mešce.
"Dostaneš ešte jeden mešec," a hodil ďalší na stôl. "Za obyčajnú informáciu ti už viac nedám, len keby si ma TY SAMA zaviedla do Údolia Mŕtvych."
Majiteľka krčmy chcela namietať, ale rýchlo pochopila, že nie je múdre zahrávať sa s týmto vlkolakom. Mohol by totiž stiahnuť svoju momentálnu ponuku a dostala by oveľa menej. Rýchlo si preto vzala mešce zo stola a strčila si ich za zásteru.
"Odkedy ste sa odtiaľ vrátili, je u hrobu svojej ženy... v Jaskyni Deova."
Na to sa otočila a už jej nebolo. Podstatu rozhovoru som pochopil, ale niečo mi asi ušlo...
"Nie to si povedal, že si nedávno bol v Údolí Mŕtvych? Ako to, že nepoznáš cestu sám?" spýtal som sa priamo Darrella.
"Údolie Mŕtvych živý nenájde, nenachádza sa na konkrétnom mieste TU na povrchu," odsekol vodca vlkolakov a odpil si z pohára. "To by ho potom mohol nájsť hocikto."
"Tak, ako sa tam chceš dostať?" no už ma bral zasa za VZDUCH! Vtedy sa ku mne priklonil Nat, pričom zo seba zhodil štetku, ktorá urazene odcupitala.
"Bratom madam Madlen je Hrbáč Irisad... Predtým to býval veľký bojovník, jeden z mnohých na strane nášho predošlého kráľa. Irisadova žena umrela pri pôrode, a keďže chcel pre svoju novorodenú dcéru len to najlepšie, rozhodol sa zapredať svoju dušu Diablovi, výmenou za svoju ženu. Ale Diabol ho podviedol. Pár dní po ich výmene, nášho kráľa zvrhol z trónu Lucius a zaútočil na okolité dediny... Irisadova žena, krásna Feloména sa s dcérkou skryla v Jaskyni Deova, kam Diabol poslal Luciusových vojakov. Mali zabiť Irisadovu ženu aj s dcérou, ale Feloménia malú niekde ukryla, a tak zabili len ju. Podľa dohody mala Feloménia vychovať dcérku a byť pri nej. Takto ale malá ostala sama a dohoda zanikla. Irisad mohol opustiť podsvetie a vrátil sa do svojho tela, lenže Diabol nemá rád PREHRY. A tak na bojovníka poslal kliatbu, ktorá mu znetvorila telo. Dúfal, že ho pohľad na seba samého v odraze vody donúti vziať si život, ale on to neurobil."
"A ako je schopný nájsť Údolie Mŕtvych, keď je živý?"
"Jeho duša už bola v podsvetí, a tak cíti, že ho volá späť k sebe... nepustilo ho len tak. Ale Irisad odoláva a naďalej vytrvalo hľadá svoju dcéru."
"Ešte žije? Myslím, jeho dcéra."
"Áno, keby bola mŕtva už by mu to bol Diabol radostne oznámil."
°*°
Dozvedel som sa, čo som potreboval a hneď som sa vybral zase na cestu. Vlkolaci sa museli dostať k Hrbáčovi Irisadovi, ktorý ich ako jediný mohol doviezť do Údolia Mŕtvych.
Ak som to z pier madam Madlen dobre prečítal, povedala, že jej brat je v Jaskyni Deova. Preto som sa hneď vybral tam, aby som mal pred vlkolakmi náskok. Ale nie preto, aby ma zaviedol do Údolia Mŕtvych... tam som ako archanjel bol už mnohokrát a cestu by som našiel aj bez svojich nebeských schopností. Za Irisadom som sa vybral s NÁVRHOM, ktorý som vedel, že neodmietne.
Pri vchode do jaskyne Deova som zosadol z tátoša. No nejavili sa tam žiadne známky života. Jediné svetlo vyžaroval mesiac.
"Hľadám bojovníka Irisada," odvetil som smerom k temnej jaskyni, ale začul som len šuchot netopierích krídel. Tak som prehovoril znovu. "Mám pre neho ponuku," na to sa z jaskyne ozval starý chorý hlas.
"Bojovník?! Toho tu nehľadaj, už je tu len starý HRBÁČ," a ťažko zakašlal.
"Či bojovník, či hrbáč - na tom teraz nezáleží, mám pre teba návrh," vtedy som pri vchode zazrel obrysy hrbatého muža, ale nevyšiel z tmy.
"Čo si zač? A prečo si myslíš, že mi vieš ponúknuť niečo hodnotné?"
"Som syn archanjela Michaela, nazývajú ma Ren."
"Archanjel?!" a ustúpil o korok dozadšie. "Chceš ma pripraviť o život? Ak chceš, dám ti ho... žijem len v utrpení. Živí ma neznesú a podsvetie ma už dlho volá späť do svojho lona. Žene som ale prisľúbil, že si život nevezmem, no keď mi ho zoberieš ty, zbavíš ma trápenia."
"Neprišiel som si pre tvoj život, ale povedať ti, kde je tvoja dcéra." Zrazu nastalo zarážajúce ticho. Cítil som z muža nedôverčivosť, zvedavosť, ale zároveň i akúsi NÁDEJ.
"Za informáciu chcem ale tvoje telo."
"Prečo? Ako?" vykoktal nechápajúc moju požiadavku.
"Na toto nie je čas, rozhodni sa. Tvoju dušu oslobodím a dám jej podobu zvieraťa. Takto nebudeš vedieť hovoriť so svojou dcérou, ale môžeš byť pri nej a chrániť ju. Viac ti ale neviem dať - len takéto vyslobodenie z pazúrov podsvetia... Viem, že to nie je najlepšie..." no nedokončil som, lebo predo mnou padol na kolená a triasol sa.
"Neviem prečo chceš toto znivočené telo, ale ber!" To ma prekvapilo.
"Svojej dcére by som aj tak nebol povedal, kto som, nech sa za mňa nemusí hanbiť. Ver, že takto mi dáš omnoho viac, než som kedy dúfal, že ešte dostanem."
Keď som k Irisadovi pristúpil, vytiahol som svoj meč z pošvy. Sonya ani len netušila, že tým, že mi ho vrátila, mi dala späť i časť mojej moci.
Dvihol som meč k mesiacu, a keď jeho žiara prešla špičkou meča až k mojej ruke, tak prešla jeho skrytá sila do mňa. Na to som sťal Irisadovu hlavu. Namiesto toho, aby mi pred nohy padlo jeho mŕtve telo, ono sa rozplynulo v drobné čiastočky, ktoré mi obalili telo - prevzal som Irisadovu podobu. Mužov duch sa premenil na krásneho sivého vlka, ktorému som cestu k jeho dcére vryl do pamäte. Vlk sa mi z vďaky poklonil a vybral sa svojou vytúženou cestou.
°*°
Dobehli sme k Jaskyni Deova riadne zadychčaní, ale Darrell hneď pristúpil k vchodu jaskyne energicky skríknuc.
"Irisad! To som ja, Darrell, potrebujem tvoje služby!"
Z jaskyne vtedy do mesačného svitu vykročil znetvorený hrbatý človek. Jeho tvár bola akoby mu ju roztavili smotné plamene pekla, pričom mu boli vidieť krvou zaliate oči plné utrpenia a žiaľu. Nevedel som, či mojím telom premkla hrôza, alebo SÚCIT.
"Počúvam," odvetil starým chorým hlasom muž s vykrivenými ústami, o ktorom sme si mysleli, že je Irisad.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár