3 dni upratovania, 5 plných práčiek, veľa bordelu a uvedomenie si, že máte kurva problém.

Začalo to tak nenápadne. Občas som nešla von. Trávila som dni v novom byte. "Užívala som si slobodu."

No nie?

Stratila som najskôr najlepšie a dlhoročné jediné kamarátky, ktoré som mala. Jednoducho som nechcela byť s nimi. Počúvať ich prízemné problémy, ktoré riešia chlapmi alebo plastikami. Ja som chlapa nikdy nemala, a svoje telo som nenávidela do posledného centimetra štvorcového, čiže plastika by mi nepomohla. Nové telo by možno hej.

Potom som začala strácať ďaľšiu partiu kamošov. Pozliepaných z birdzu, alebo nejak inak. Ale stále som si hovorila, že to je v pohode. Nepotrebujem nikoho. A ak ma niekto má naozaj rád, tak zostane. Neodíde. Ani vo sne mi nenapadlo, že to nie oni, ale ja som tá, čo odchádza.

Postupne sa môj svet začal točiť len okolo práce. Jediní ľudia s ktorými som chodila von boli moji kolegovia. A jediné pojítko medzi týmto svetom a tým vonkajším bola willbebetter, ktorá bola aj kamoška, aj kolegyňa. Občas ma vytiahla von aj s tou druhou partiou, ale...nebolo to ono.

Postupne som si uvedomila, že sa uzatváram pred každým. Možno okrem nej. Celé mesiace som predstierala, aj sama pred sebou, že som ok. Že je to len obdobie, že to prejde. Do bytu som nikoho nepúšťala. Skoro.

Občas ju. A myslela som si, že to stačí. Myslela som si, že toto je život. Takto to má vyzerať.

Ráno sa zobudíš. Ak ideš do práce, osprchuješ sa. Ak nejdeš do práce, neosprchuješ sa. Ani nevyjdeš z postele a ak aj hej, tak len na gauč. Pozerať seriály, aby si unikla smutnej realite vlastného bytia. Pozeráš iné, vykonštruované životy a hovoríš si, že to predsa nie je také ťažké. A keby si našla aspoň trochu vôle, tak to dokážeš aj ty.

Ale tá vôľa neprichádzala. Postupne si uvedomíš, že je to týždeň čo si sa naposledy osprchovala. 5 dní čo si si umyla zuby. Dva mesiace čo si prala. Nemáš čisté oblečenie? Spodné prádlo? Kúpiš si nové, niekde v tescu spolu s nutellou a tonou jedla, ktoré v tej samote zješ. A nenávidiš sa čoraz viac. A viac.

Prešlo pol roka a ty si ani raz nepoužila žehličku. Ani raz si nepovysávala. Len občas zamietla viditeľnú špinu keď mal niekto prísť.

Ale tomu si sa vyhýbala. Radšej si šla von ty. Aby nevideli, čo sa z teba stáva. Pomaly ale isto.

Vyvrcholenie prišlo pred dvoma týždňami. Zavolala som do práce, že som chorá. A zostala som na Home Office. Deň, dva, týždeň, dva. Celý ten čas som buď pozerala seriály alebo jedla, najlepšie naraz alebo som pozerala do blba. Niekedy prešli hodiny a ja som sa ani nepohla a pozerala som na ten istý  bod na stene. Nemohla som spať. Nemohla som nespať. Nemohla som plakať a nemohla som prestať plakať.

Nechcela som ísť medzi ľudí, hnusila som sa sama sebe, bola som slabá a ľudia a ich myšlienky, pohľady ma desili. Objednávala som si jedlo domov. A tvárila som sa, že nevidím odsudzujúce pohľady donáškových chlapcov. Neumyté vlasy, špinavé oblečenie, no make up, krvou podliate oči.

A ja som stále neverila, že mám problém. Nedovolila som rodičom aby prišli. A ja som za nimi tiež nešla. Nezavolala som ani jednej babke. Dokonca ani tete. Ani keď ju zobrali do Zálužia. Ani na chvíľu som si neuvedomila, že som na najlepšej ceste za ňou.

Pred pár dňami sa stalo niečo, čo som nečakala. Prišla mama. Nanútila sa mi. A odmietala odísť. Kričala som, plakala a prosila ju, aby ma nechala tak. Ale ona zostala. A začala upratovať.

Trvalo to tri dni. Umyli sme aj okná. Oprali sme asi každý kus oblečenia. Donútila ma osprchovať sa. Ja som sedela vo vani, po mokrej tvári mi tiekli slzy absolútnej hanby a znechutenia.

Nedokázala som sa jej pozrieť do očí. Ani nikomu. A bude trvať dlho kým sa dokážem pozriež do sestriných.

Ale ona pokračovala. Zobrala ma na prechádzku. Aj keď som ju celú preplakala, lebo som bola sklamaná, že starí ľudia sa prechádzajú. Nie z nich ale zo mňa.

Oprala mi všetko. Upratala všetko. Vyniesli sme kopu krabíc, odpadu, prachu. A aj keď som o tom vedela aj predtým, začala som si pomaly uvedomovať, že mám problém. Depresiu som mala už aj predtým, ale toto...toto bolo niečo, čo som ešte nezažila.

Dnes sedím v upratanom byte, v chladničke mám len nutné jedlo, bola som v práci, som osprchovaná. Niečo, čo mi ešte pred piatimi dňami prišlo nereálne.

Budúci týždeň idem psychiatričke, asi pre nové lieky alebo čo. Lebo tieto očividne prestali fungovať. A chcem ísť na skupinovú terapiu. Aj keď nebudem chcieť ísť, prosím willbebetter, aby ma tam dotiahla.

Ak ste toto čítali do konca, tak sa ospravedlňujem. Je to jeden z najosobnejších blogov, aký som kedy napísala, no sugarcoating. Len holá a nechutná pravda.

Ak máte depku, nebuďte debili ako ja a nechcite to zvládnuť sami. Neodchádzajte od ľudí. Povedzte, že to nezvládate. Poproste o pomoc.

Ďakujem mojej mame, lebo bez nej by som tu už asi nebola. Zachránila ma toľkokrát, že to už ani nerátam.

A vďaka tým pár priateľom, ktorí zostali, aj keď ja som chcela odísť.

 Blog

34 1 7 0 0

Komentuj

33 komentov k blogu