Ako som ja a môj ocko nemali svoj deň

Pristihli ma pri prvej lži. Otec, chápavý a moderný, vedel, že pri tomto klamstve nešlo o nič dôležité, ale cítil, že je potrebné dieťaťu dohovoriť. Preto prerušil prácu, ktorú práve robil, a sadol si ku mne, aby mi primeraným spôsobom vysvetlil, prečo je potrebné hovoriť vždy a za každých okolností pravdu... Zrazu zazvonil telefón. Ja v snahe zavďačiť sa otcovi som zvolal: "Ja to vezmem! " A utekal som zdvihnúť telefón. O chvíľku som bol späť: "Oci, to je ujo z poisťovne." "Och! Práve teraz? Povedz mu, že nie som doma." A potom ma odviezol na našom autíčku, cestou sme stretli troch volov, piatich slepcov a sedem kráv. Ja som žiadneho vola ani kravu nevidel ale ocko je šéf tak mu nebudem protirečiť. Otecko bol učiteľ. V školskej jedálni si prisadol študent k môjmu ockovi a ten hovorí: - Prasa si nezaslúži, aby sedelo s labuťou. Študent sa postavil s odpoveďou: - Tak ja letím. Čím samozrejme ocka naštval a ten sa rozhodol, že mu dá zabrať pri skúškach. Bohužiaľ pre neho, študent na všetko odpovedal bezchybne. Preto mu dal ešte jednu otázku: - Keby ste si mohli vybrať z dvoch vriec, v jednom by bolo zlato a v druhom rozum, ktoré by ste si vybrali? Študent po chvíli hovorí, že by si zobral to so zlatom. Ocko víťazoslávne: - No vidíte, a ja by som si vybral to s tým rozumom. Študent neváha: - Veď áno, každý si vyberie to, čo mu chýba. Ocko bol už tak vytočený, že na študentov index napísal HLUPÁK a pošle ho preč. Študent odišiel bez toho, aby sa pozrel na hodnotenie a za chvíľu sa vráti: Pán profesor, vy ste sa mi tu síce podpísali, ale nenapísali ste mi žiadnu známku... Medzitým ako ocko prežíval svoju Krížovú cestu, ja som bol v škôlke. Bolo tam super, na konci som poprosil pani učiteľku aby mi pomohla: -“Pani učiteľka, pomôžte! ” Tak sme obaja tlačili, ťahali, stále sa do tých topánok nemohli dostať. A keď sa to konečne podarilo, tak si obaja upotení sadli, som sa pozrel na topánky a hovorím: -“Pani učiteľka, my sme dali topánky obrátene..” Tak sa učiteľka pozrela a naozaj. Zachovala však kľud, topánky s menšou námahou dala dole a znovu ich tlačili tentokrát na správne nohy. Potom som sa na topánky pozrel a povedal: -“To ale nie sú moje topánky.” Učiteľka sa kusla do jazyka, aby nekričala: -“To si nevedel skôr? ” a dávala mi topánky znova dole a ja som jej povedal: -“To nie sú moje topánky, to sú topánky môjho brata a mama mi ich necháva nosiť! ” Učiteľka už nevedela, či sa má smiať alebo plakať a znovu mi pomohla do topánok. A keď mu po tej úpornej námahe pomáhala do kabátu, tak sa spýtala: -“A kde máš rukavičky? ” A ja som jej nechápavo odpovedal: -“Ja ich mám napchaté v topánkach! ” Po hodinovom obliekaní som počkal na ocka pred škôlkou, cestou domou sme stretli len jednu kravu a inak bola cesta pokojná. Ocko nemal náladu. Mamička ide čoskoro do nemocnice, už bolo na čase. Má také veľké brucho, že až, nemá papať sladkosti ktoré sme nakúpili v Poľsku. Ocko hovoril, že ide sňou na pôrod, dúfam, že to nedopadne ako minule keď prišla od lekára a mesiac sa s ockom nerozprávala. Tento deň mne ani ockovi nevyšiel ale nakoniec prišlo niečo pozitívne. Mamička stratila bruško ale kvôli tomu si musela domov priniesť malé bábätko, aspoň mám bračeka. A ocko aj ja sme si po rokoch povedali, že to bol jeden z najlepších najhorších dní.

 Rozprávka

5 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu