Chýbaš...

Počúvam pesničku, ktorá bola naša. Slzy sa mi kotúľajú po lícach. Na druhý deň si ma nechal samu. Napospas sebe a mojim myšlienkam, ktoré mi nechceli prestať behať po rozume... a vracali sa stále k tebe... k nám. Boli sme vôbec MY? Povedal si mi to až príliš neskoro... možno keby... keby si mi to bol povedal skôr, mohlo byť všetko iné.

Postupom času sa to strácalo, ty si sa strácal. A ja som začala žiť nový život, bez teba. Bolo mi fajn. Bola som šťastná. Zrazu prídeš zas, myslím si: veď čo, so všetkým sme sa vyrovnali, všetko je ok. Obidvaja si žijeme svoje a na všetko sa zabudlo. Ako som sa len mýlila. Stačil jeden náznak... tvoje pery na mojich... tvoja dlaň v mojej... tvoje slová: poď so mnou, preč, ďaleko. Opustiť všetko? Len tak? Z ničoho nič? Sám si mi vravel, že je to celé nereálne...ale aj napriek tomu to chceš. Chcela som to aj ja...možno v hĺbke duše to chcem stále. No nemôžem zraniť ostatných. Možno si povieš, že som srab...ale mne záleží na ostatných. Nie som ako ty, že ti je to jedno čo si kto pomyslí. Bohužiaľ ja som tu a ty si tam. Akokoľvek veľmi by som to chcela.. nemôžem.

Je mi to ľúto. Chýbaš mi. Veľmi.

 Vyznanie

5 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu